Spomienky Kysáčanov z Vrbare (Ulice 13. októbra)
Zoskupovanie sa susedovcov na priedomí bolo v minulosti populárnou formou dedinského spoločenského života vo sviatky a nedeľné popoludnia. Nielen v slovenských osadách, ale aj vo všetkých rurálnych vojvodinských prostrediach na sklonku minulého storočia. V každej osade malo toto tradičné posedenie iný názov: napríklad v Petrovci zasadala rada, kým v Kysáči sa vychádzalo na divám. Toto slovo je pozostatkom prelínania sa rôznych jazykov a kultúr na tomto území v minulosti a pochádza z tureckého jazyka. Slovo divan (turecká štátna rada) je ujaté v širšom vojvodinskom (tzv. lalinskom) kontexte a vzťahuje sa na všetky druhy nezáväzného priameho styku ľudí, ktorí v uvoľnenej atmosfére vedú nenútené rozhovory. Srbským spoluobčanom sa v nedeľu tiež páčilo „sedeti na šoru" alebo aj vo všedný deň si aspoň nakrátko predvečerom posedieť „na saboru" najčastejšie v priekope melúc kávu v ručnom mlynčeku.
Takto sa sedelo na garádach roku 1959 (Obrázok poskytla Mária Urbanová rod. Gašková)
Podľa spomienok Kysáčanov v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa ľudia radi zoskupovali na ulici, keď bolo pekné počasie. Sedelo sa na lavičkách, alebo si každý so sebou priniesol stoličku či stóvčok – šamlík. Aj vo dvercách sa sedelo, aj na šúteri (spílenom kmeni stromu). V nedeľu si muži neraz vyniesli aj malý stôl a kartovali, kým ženy-cirkevníčky to považovali za diabolské remeslo, koré vedelo niekedy ochudobniť domáci rozpočet. Išlo síce o symbolické sumy, no ťažko zarobený dinár si šporovité ženy veľmi vážili. Vtedy si (z hľadiska mužov) hundravé ženy radšej poriadali divám inde, nie pri mužskom hluku, nadšení, žartoch a menších podfukoch, ktoré prinášala hra v karty. Trebárs aj hneď poľa najbližších susedov. Deti sa pod dozorom divániacich matiek hrali na garáde najčastejšie o skrývačky, naháňali sa, hrali sa s loptou urobenou z handier atď. Na ulici sa zostávalo do noci, doma nebolo televízorov. No pred domom, kde vlastnili rádio-prijímač sa v nedeľu popoludní zoskupovalo hodne sveta. Čakalo sa na vysielanie Veselo veče.
Pri diváne sa časom organizovali aj iné formy zábavy. Svojpomocne vyrobený kolotoč, tzv. čertuvalo bolo lákadlom pre deti a mladé ženy aj z iných ulíc. Zábava závisela od sily a ochoty mužov, ktorí krútili čertuvalo a snažili sa roztočiť ho vysoko, aby ženám vykrývalo fodrošky.
Ak bola v blízkosti jahoda s hajšovkou (moruša s hojdačkou), chlapi hajšovkali čím vyššie a spievalo sa: Konopuše, dráguše, juchúúú.
Aby sa nesedelo len tak, pukala sa kukurica v riečici, na ktorú bolo upevnené porisko. Oheň sa kládol na zemi, vysypala sa kórpa šúľkov a riečica sa rýchlo mykala. Na vrch bol položený starý popletaný drôt s hustima očkami. Upukalo sa ktoviekelko, za plnú riečicu. Susedovci z Ulice 13. októbra si spomínajú, že raz vo Vrbare chlapi chytili divú sviňu a doniesli na divám upečené mäso diváňošom koštuvať.
Divá sviňa chytená a pečená vo Vrbare a zjedená na diváne v sedemdesiatych rokoch 20. storočia (Obrázok poskytla Mária Hrivová rod. Srnková)
Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov boli aktívni pougári (polgár, obecný sluha), ktorí chodili po dedine a na uličných rohoch bubnom naznačovali, že idú čítať aktuálne dedinské informácie a oznamy: kto predáva zem, kedy je zbor voličov a pod. Ľudia sa zoskupovali aj na križovatkách, kde boli vyvesené reproduktory, z ktorých sa čítali lokálne správy. Tu si trochu postáli a potom sa každý pobral na svoj divám a tu zdieľal počuté informácie. Tak sa správy šírili v tejto dobe bez internetu a mobilných telefónov.
Chudobný život a ťažká práca, no zlaté staré časy. Keď sa brány nezamykali a keď sa čerstvo upečené kysnutô (kífle či rejteša) podávalo cez dverce, ktoré boli urobené v plote zo dvoru, aby sa nemerali zbytočné kroky cez ulicu. Lepší bol sused, ktorý bol blízko ako brat, ktorý bol ďaleko. Sused, ktorý prišiel na móbu keď treba, suseda vždy ochotná svojej susede v núdzi požičať 2 vajcia či pol litre mlieka. Alebo šerpenku, v ktorej pol ulice pieklo chlieb: v pondelok Hrivovci, v utorok Urbanovci, v stredu Madackovci, vo štvrtok Fulmekovci, v piatok Chrťanovci... Lebo to bola jediná šerpenka vo Vrbare. Ľudia si boli k sebe blízki a posedeniami na diváne sa takéto vzťahy ešte viac utužovali. Neraz susedské a priateľské vzťahy prerastali do vzťahov kmotrovských.
Divám pred domom roku 1961 (Obrázok poskytla Anna Madacká rod. Valentíková)
Hoci sa na diváne chceme vyhnúť rečiam a neovereným informáciám, podľa slov našich spolubesedníkov z Vrbare, sem-tam sa aj také prešmykne, no v zdravých hraniciach. V dnešnej dobe, keď sú informácie dostupné z rôznych zdrojov, primárna funkcia takýchto posedení sa modifikovala. Dnes majú predovšetkým funkciu evokovania spomienok a svojráznej psychologickej poradne, kde je možné posťažovať sa a vypočuť si radu tej-ktorej skúsenejšej susedy. Odbremeniť sa a zistiť, že naše ťažkosti a trápenia ani nie sú také veľké, v porovnaní so starosťami a ťarchami, ktoré nosia iní.
Sme hrdí, že táto tradícia ešte nevymizla z našich ulíc. Zo zriedkavo poriadaných posedení pred domami aj dnes vyžaruje kľud, pokoj a pozitívna energia.
Daniela Marčoková
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)