Prečo aj ďalej odoberám Hlas ľudu?

Podrobnosti

Uverejnené 11. 06. 2026

Kedysi ktosi múdro povedal: „Nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo." Každá doba má svoje osobitosti a každá generácia po sebe zanecháva stopy. Historici ich neskôr hľadajú v kronikách, archívoch, listoch a novinách. Práve tlač je jedným z najcennejších svedectiev svojej doby. Nielen preto, čo v nej stojí napísané, ale neraz aj preto, čo v nej nenájdeme. Keď dnes človek číta Hlas ľudu, mohol by získať dojem, že žijeme takmer v ideálnej spoločnosti. Všetko funguje, všetko napreduje, všetci sú spokojní, sme ekonomický tiger. Zostáva nám už len obliecť kroje, spievať, tancovať a navštevovať stále nové festivaly, súťaže vo varení guláša, fazule či rybacej polievky. Občas sa človek až čuduje, prečo sa na hraniciach Srbska netlačia zástupy Európanov túžiacich presťahovať sa do tohto údajného raja.

Realita je, samozrejme, iná.

Nedávno sa mi do rúk dostalo číslo Hlasu ľudu z januára 1995. Boli to veľmi ťažké časy. Krajina sa spamätávala z hyperinflácie, vojny v susedstve ešte neskončili, platy a dôchodky meškali, elektrina sa každodenne na viac hodín vypínala a budúcnosť bola neistá. Politická moc bola sústredená v rukách Slobodana Miloševića a slobodných médií takmer nebolo.

Napriek tomu sa vtedajší Hlas ľudu nebál písať o problémoch. V novinách sa písalo o zmrazení platov a dôchodkov, o nespokojnosti syndikátov, o meškajúcich penziách, o problémoch poľnohospodárov, o sporoch v Matici slovenskej či o každodenných starostiach obyčajných ľudí. Nie všetko sa dalo povedať otvorene, ale medzi riadkami bolo možné prečítať veľa.

Najzaujímavejšie je, že v tomto čísle z roku 1995 sa meno Slobodana Miloševića nespomína ani raz.

Dnes je situácia opačná. O mnohých udalostiach, ktoré sa dejú okolo nás, sa čitateľ Hlasu ľudu nedozvie takmer nič. To, čo je o Kovačici zamlčané sú protesty, zhromaždenia a občianske akcie na podporu študentov. Viac ako týždeň bola blokovaná pančevská cesta, o ktorej čitatelia Hlasu ľudu zase nemohli nič zistiť. V týchto dňoch mnohým účastníkom tej blokády – ktorou Kovačičania podporovali študentov – prichádzajú pozvánky na súd v Pančeve, ale ani o tom sa nedozviete v Hlase ľudu. Protestovali učitelia, odohrali sa viaceré udalosti, ktoré rozdeľovali verejnosť a vyvolávali diskusie. O väčšine z toho sa v našich novinách písalo minimálne alebo vôbec.

Na druhej strane, meno Aleksandra Vučića sa objavuje pravidelne a v rozsahu, ktorý by prezidentovi Srbska mohol závidieť nejeden historický panovník. Hoci podľa ústavy ide o funkciu s obmedzenými právomocami, už roky mu bývajú venované celé strany novín.

Pred približne desiatimi rokmi prebiehala v Kovačici neformálna kampaň, v ktorej niektorí občania vyzývali na zrušenie predplatného Hlasu ľudu. Tvrdili, že noviny sa stali propagačnou trúbou vtedajšej Demokratickej strany. Mnohí boli nahnevaní a svoje názory posielali aj do redakcie. Hlas ľudu ich vtedy zverejňoval, často bez väčších zásahov.

Možno mali pravdu. Nech si to dnes každý posúdi sám.

Ja osobne Hlas ľudu odoberám ďalej. Vlastne som ho nikdy neprestal odoberať. A to ani dnes, keď sa mi zdá, že sa z novinárskeho hľadiska nachádza na svojom historickom dne. Nie som ani nahnevaný ani rozhorčený, práve naopak – rád si prečítam niektorých autorov a niekedy čítam nahlas, pred väčším alebo menším počtom poslucháčov. Pritom sa najčastejšie sladko (či skôr trpko) smejeme! Lebo je toto dnes už takmer všetko čítanie na zasmiatie. Len sa na to pozerajte z tej komickej strany, pravdaže!

Neodoberám ho teda preto, že by som bol spokojný s jeho obsahom. Odoberám ho preto, že aj dnešný Hlas ľudu je svedectvom svojej doby. Raz budú historici listovať v jeho ročníkoch rovnako, ako dnes listujeme v číslach z deväťdesiatych rokov. A budú si klásť otázku, prečo sa v nich o mnohých udalostiach nepísalo.

A možno práve v tom bude ich najväčšia výpovedná hodnota.

Janko Takáč

Twitter