Vladimír Kováč – sedemdesiatpäť rokov medzi hudbou a svetlom

Podrobnosti

Uverejnené 21. 09. 2026

Sú ľudia, ktorí svet veľmi nevnímajú, iní ho však so záujmom počúvajú, ale sú aj takí, ktorí ho nielen počúvajú, ale to počuté dokážu premeniť na tóny. Vladimír Kováč patrí práve k tým. Keď sa v týchto dňoch pri príležitosti jeho 75. narodenín obzeráme za jeho životnou cestou, vynára sa pred nami príbeh človeka, ktorého život sa od mladosti pohyboval medzi dvoma svetmi – medzi exaktnosťou fyziky a slobodou hudby.

Vladimír Kováč

Vladimír Kováč a skupina Istok

Sám vo svojich autobiografických zápiskoch priznáva, že dlho hľadal sám seba. Okolitý svet vnímal trochu inak ako jeho rovesníci. Vnímal jeho zvuky, farby, svetlo, tiene a vône a všetko v ňom vyvolávalo pocit zvláštnej hudby, ktorú sa pokúšal zachytiť. Zvlášť silno naňho pôsobil Dunaj. Nedeľné popoludnia trávieval na bicykli pri jeho brehoch, pozoroval západ slnka nad Tikvarou vedľa Báčskej Palanky a v rozvírenej hladine rieky hľadal odpovede na životné i vesmírne otázky. Každé zrnko dunajského piesku bolo preňho vlastným vesmírom a svetlo zostalo jeho najexotickejším javom.

Hudobné nadanie, ktoré považoval za dar zdedený od rodičov, sa začalo naplno prejavovať už v detstve. Na radu tých, čo sa v hudbe vyznajú, ho otec dal do hudobnej školy na klavír. Už vtedy tušil, že jedného dňa bude prstami na klávesoch kresliť svetelné zážitky svojho detstva. Ako šiestak začal zapisovať melódie, ktoré mu zneli v hlave. Prvé pokusy boli neúspešné, no nevzdal sa. Postupne vznikli jeho prvé sonáty a v mladom človeku sa začal prebúdzať skladateľ.

Jeho životná cesta bola krivolaká a neviedla hneď priamo k hudbe. Strednú hudobnú školu, na ktorú nastúpil v roku 1966, o rok neskôr prerušil a pokračoval na palanskom gymnáziu prírodovedného smeru. Intenzívne čítanie kníh z fyziky ho priviedlo k rozhodnutiu študovať tento odbor. V roku 1970 nastúpil na Ústav fyziky Prírodovedeckej fakulty v Novom Sade. Hudbu však zo svojho života odstrániť nedokázal. Od roku 1971 pôsobil ako kantor v palanskom evanjelickom kostole. Práve vtedy si uvedomil svoju „dvojitú povahu". Ako neskôr napísal: keby neštudoval fyziku, celý život by ľutoval, že ju nedosiahol; a zároveň ľutoval, že nevyštudoval hudbu. Hudba a fyzika sa tak v jeho živote prelínali od počiatku až do konca.

Do jeho hudobného príbehu významne vstúpila aj populárna hudba. V roku 1971 spolu s bratom Zdenkom, Michalom Rumanom a Jankom Arbetom založili beatovú skupinu FJORD. Zo študentských nadšencov sa postupne stala skupina známa aj v širšom okolí. Vladimír v nej hral na syntetizátore a zároveň pripravoval noty podľa nahrávok z magnetofónových pásov a gramoplatní. Neskôr sa naučil improvizovať a práve improvizácia v ňom znovu prebudila schopnosť komponovať.

FJORD sa neskôr zmenil na skupinu ISTOK. Tieto hudobné roky boli aj školou života, technickej vynaliezavosti a kamarátstva. Zosilňovače a reproduktory si mladí hudobníci vyrábali sami, neskôr si za zarobené peniaze kupovali profesionálnejšie vybavenie. Vladimír na toto obdobie spomína ako na čas, keď si študenti svojou hudbou pomáhali aj finančne zvládnuť štúdium.

Po ukončení štúdia fyziky v roku 1977 sa jeho profesijnou cestou stalo školstvo. Najskôr pôsobil na strednej škole v Šíde, potom v Báčskej Palanke a neskôr aj na slovenskej škole v Pivnici. Fyzika tak zostala jeho povolaním, zatiaľ čo hudba bola jeho vnútorným svetom. Keď si v roku 1979 kúpil pianíno PETROF, začal sa klavíru venovať systematickejšie.

Sledoval festivaly v Selenči a Báčskom Petrovci a rozhodol sa, že sa o podobnú tvorbu pokúsi aj on. Dôležitým momentom bolo stretnutie s Vladimírom Jašom a predovšetkým s básnikom a novinárom Michalom Ďugom. Práve spolupráca Kováč – Ďuga sa neskôr stala jednou z najvýraznejších autorských dvojíc súťaží o slovenskú hudobnú tvorbu. Skladba Tá túžba, na text Michala Ďugu, získala v roku 1983 prvú cenu na Súťaži o slovenskú hudobnú tvorbu v Báčskom Petrovci.

Nasledovali ďalšie úspechy. V roku 1984 zvíťazila jeho Naša cesta, opäť na text Michala Ďugu. V roku 1985 získal prvú cenu za detskú skladbu a jeho hudobný svet sa ďalej rozvíjal. V roku 1986 získala Tvár jesene druhú cenu a prekvapujúco aj ocenenie za najlepší text – hoci sám seba za textára nepovažoval. Vrcholom jeho festivalovej tvorby bol rok 1987. Na XVII. ročníku Súťaže o slovenskú hudobnú tvorbu v Selenči získal okrem prvej ceny v detskej kategórii za Rozprávkový svet aj prvú cenu za Vôňu brázd a druhú cenu za Ďaleko v súmraku. Všetky tri úspechy boli zároveň späté s textami Michala Ďugu. Rozprávkový svet však mal pre Kováča ešte osobitný význam – na festivale ho ako najmladšia interpretka zaspievala jeho dcéra Marína. Nasledovali aj ďalšie úspechy.

V roku 1991 bol pri obnovení činnosti Miestneho odboru Matice slovenskej v Báčskej Palanke zvolený za jeho predsedu. K povinnostiam učiteľa, kantora, skladateľa a otca tak pribudli aj záväzky spojené so slovenským komunitným životom. Jeho tvorivý svet sa neskôr otvoril aj divadlu. Na prelome tisícročí prijal výzvu Eleny Hložanovej a skomponoval hudbu k ochotníckej hre Nehnevaj sa, miláčik.

Keď sa neskôr detský smiech zmenil na vážny hovor dospelých ľudí a keď sa rozlúčil s manželkou, Vladimír Kováč neprestával hľadať ďalej seba. Svoju novú rodinu našiel v Komornom zbore Musica viva a jeho vedúca Mariena Stankovićová Kriváková sa stala jeho novou duchovnou posilou a inšpiráciou.

Aj po desaťročiach si tak, a vďaka ľuďom okolo seba, zachováva „čisté spomienky na svetlo detského, letného dňa".

Katarína Pucovská

Twitter