Kulpínska svadba

Golootocká sága: Múzeum živých ľudí

Divadelné predstavenie, monodráma „Múzeum živých ľudí", inšpirované skutočným príbehom a rovnomennou knihou Dragoljuba Jovanovića, bola na programe Petrovských dní divadelných v sobotu 7. septembra 2024. Predloha ponúka silný a emotívny pohľad na temné stránky nedávnej juhoslovanskej histórie, o ktorých sa celé desaťročia nesmelo hovoriť a ktoré boli najčastejšie úplne inak interpretované. Dramatizácia Gorana Ibrajtera dokázala preniesť esenciu obsiahlej dvojzväzkovej Jovanovićovej knihy na javisko. Text zostáva verný autentickým príbehom, ktoré autor zaznamenal ako svoje svedectvo, aby nebolo zabudnuté. Režisér Ľuboslav Majera udržal predstavenie v silnom emocionálnom napätí, pričom využil jednoduché, no efektívne prvky na vytvorenie dusivej atmosféry väznice, ktorá bola scénickou metaforou pre koncentračný tábor Goli otok. Tam boli na začiatku komunistického režimu odvádzaní na "prevýchovu" odporcovia režimu.

 

Golootocká sága: Múzeum živých ľudí

 

Jovica Jašin ako jediný herec na javisku zvládol náročnú úlohu, vtiahnuť publikum do príbehu väzňa, ktorý prežil strašné muky na Golom otoku a udržať pozornosť diváka takmer poldruha hodiny. Zmenil sa tak na živého svedka hrôz, ktoré ľudská duša dokáže zažiť. Predstavenie „Múzeum živých ľudí" je teda viac než len monodráma. Je to literárny a divadelný výkrik autora, herca a režiséra k svetu, aby sa nikdy nezabudlo a nezopakovali hrôzy, ktoré sa diali na Golom otoku.

Autor dvoch zväzkov knihy „Muzej živih ljudi" Dragoljub Jovanović pochádzal zo zámožnej rodiny, v ktorej sa v medzivojnovom období vštepovala deťom láska k vlasti a národná hrdosť. Pred vojnou bol dôstojníkom generálneho štábu, jedným z účastníkov prevratu 27. marca 1941, počas vojny vojenským zajatcom v Nemecku, od roku 1945 vysokým dôstojníkom juhoslovanskej armády, vojenským expertom a učiteľom na vojenských školách. Jeho mladší brat, národný hrdina Žikica Jovanović Španac život dal za vlasť, zahynul v roku 1942. Napriek všetkému Dragoljub Jovanović bol po 2. sv. vojne väznený na zlopovestnom „Golom otoku", kam odvádzali politických väzňov, najčastejšie intelektuálov, ktorých bolo treba názorovo obrátiť a urobiť z nich poslušníkov režimu. Väzni tam prežívali ťažké, neľudské tortúry a vystavení boli všetkým druhom duševného a fyzického mučenia. Brutálne sa na nich vyžívali ich dovčerajší spolubojovníci, ktorí v nich mali zabiť každú štipku hrdosti a dôstojnosti. Príbehy z diela sú autentické. Autor nám rozpráva svoje zážitky, ktoré nemôžu nechať žiadneho čitateľa resp. diváka ľahostajného voči zlu, ktoré sa prehnalo, ale aj ťažko ochromilo a zničilo nielen ľudské telá, ale aj ich duše. Režiséra Ľuboslava Majeru tento príbeh zaujal iste aj preto, lebo jeho otca tiež poznačil podobný trpký osud. Hlboké duševné stopy Goli otok zanechal na každom väzňovi,... ktorý prežil – početní väzni tam navždy zložili kosti.

Hudba Vladimira Agića-Agana pridala predstaveniu temný tón, čím zvýraznila dramatické momenty a pocit úzkosti, ktorú väzni zažívali. Línie hudby pretínali ticho medzi monológom, akoby svedčili o nepretržitom trápení a beznádeji.

Trápenie a beznádej sužovali niekdajších golootockých väzňov dlhé roky a desaťročia po prepustení, iste aj do konca života a majú byť živé a vystríhajúce aj pre nás dnes, zajtra a navždy.

Lebo: Dobro a zlo sú v každom človeku, voľba je však na tebe... Ak živíš zlo, život sa ľahko pozmení v peklo.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články