Na kulpínskom cintoríne, takmer vedľa seba, odpočívajú traja členovia rodiny Medovarskovcov. Ich osudy spája smutná tragika krátkych a bolestne ukončených životov. Tento rok si pripomíname tri jubileá: od narodenia Samuela Medovarského uplynulo 120 rokov, od tragickej smrti Gustáva Medovarského 65 rokov a najmladší Juraj Medovarský by sa bol dožil osemdesiatky. Najstarší z nich, Samuel Medovarský (13. september 1906 – 19. september 1977), je zobrazený vo vojenskej rovnošate a dožil sa 71 rokov. Na cintoríne stojí pri hroboch mladých mužov, ktorí odišli priskoro – v čase, keď život mal byť ešte len pred nimi.
Gustáv Medovarský (13. august 1940 – 1. apríl 1961) sa dožil iba dvadsaťjeden rokov. Zomrel tragickou smrťou, ktorá otriasla nielen jeho rodinou, ale aj širším okolím. Na jeho náhrobnom pomníku sú slová plné bolesti:
„Spi sladko synu milý,
veľmi si nás zarmútil
a krásny mladý život
samy si si vyhasil."
Na druhej strane obelisku je vypísané posolstvo, akoby tichá spoveď mladého človeka:
„Kto tu prejde popri mojom hrobe
nak pomyslí o mojej mladej dobe
bol som krásny a nebol som šťastný
pre nešťastnú lásku
život moj bol krátky.
Nemôž vedieť čo sa stalo.
Či môj osud taký bol
a či ruka nešľachetná
ma na túto cestu zviedla."
Tieto verše aj po desaťročiach vyvolávajú otázky a zanechávajú v návštevníkoch cintorína hlboký nepokoj. Tragédia mladého muža, ktorého život ukončila nešťastná láska alebo možno iný osudový zlom, zostala zahalená tajomstvom.
O Gustávovej smrti informoval aj týždenník Hlas ľudu, ktorý uverejnil dojímavú rozlúčku kolektívu kníhtlačiarne. V nekrológu sa uvádza, že „náhla a nečakaná tragická smrť vytrhla z radov kolektívu kníhtlačiarne Hlasu ľudu mladého, sotva dvadsaťročného, svedomitého a perspektívneho grafického robotníka."
Gustáv pochádzal z Kulpína a po skončení osemročnej školy prišiel do kníhtlačiarne ako učeň. Po troch rokoch sa stal kvalifikovaným grafickým robotníkom. Kolegovia si ho pamätali ako tichého, pracovitého a obľúbeného mladého človeka. Aktívne pracoval v Organizácii ľudovej mládeže v Kulpíne a krátko pred smrťou sa stal aj členom Zväzu komunistov.
Posledná rozlúčka sa konala v Kulpíne za veľkej účasti rodiny, priateľov, spolupracovníkov a občanov. So zosnulým sa rozlúčili predstavitelia spoločenských organizácií i pracovného kolektívu Hlasu ľudu.
Ešte tragickejší je osud Juraja Medovarského (25. august 1946 – 1. jún 1969), ktorý zomrel vo veku iba dvadsaťtri rokov. Na jeho pomníku je stručné, no bolestné slovo – „zahynul". Zarmútení rodičia mu venovali verše plné nekonečného žiaľu:
„Bez teba slnko nám nesvieti,
slzy zastrú i krásu neba.
Kdekoľvek oči pohliadnu
všade hľadajú len teba."
Dva mladé životy ukončené tragicky v priebehu niekoľkých rokov museli byť pre rodičov nesmiernou ranou, o čom dodnes rozprávajú príbeh bolesti, smútku i rodičovskej lásky kamenné pomníky na kulpínskom starom cintoríne.
Osudy mladých ľudí a ich sny a nádeje zostali navždy nedopovedané.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)