Sálaše – krajina, ktorá žila medzi dedinou a poľom

Podrobnosti

Uverejnené 17. 08. 2026

Keď dnes človek prechádza hociktorým našim chotárom, môže si len ťažko predstaviť, že krajina, ktorá sa pred ním rozprestiera, bola kedysi oveľa hustejšie obývaná. Niekoľko domov, hospodárskych stavieb, studňa, stajne, sýpky, šopy a rozsiahle polia – tak vyzeral svet, ktorý sa nachádzal mimo dediny. Bol to svet sálašov. Mnohé z nich už dávno zmizli. Po iných zostali iba stopy v teréne, staré príbehy, rodinné spomienky či názvy, ktoré pretrvali na mapách. V Kulpíne to boli nemecké sálaše: Wagnerov, Weberov, Reisov či Trumfov sálaš. Srbské: Stepanov, Gajinov, Rakićov alebo Kovačevićov sálaš. A medzi nimi slovenské Cesnakov, Kopčokov, Dankov, Lomenov, Trpinskov, Ušiakov, Hlaváčov, Štrbov, Labátov či Krošlákov sálaš.

Svedkami moderného salaša sú pozostatky veľkých betónových síl v kulpínskom chotári, ktorých majiteľom v medzivojnovom období bol Franz Schrenk z Báčskeho Petrovca

Kulpínske salaše zostali na starých mapách

Vojvodina dala sálašom nový obsah. Z jednoduchej pastierskej stavby sa postupne stal rozsiahly hospodársky komplex, ktorý bol priamo spätý s poľnohospodárskou výrobou. Slováci, ktorí sa do Vojvodiny prisťahovali najmä z hornatých oblastí Slovenska, si staré pomenovanie ponechali – hoci jeho obsah sa postupne zásadne zmenil. A práve tu vzniká zaujímavý rozdiel.

Na Slovensku si pod slovom salaš väčšinou predstavíme jednoduchšiu drevenú stavbu v horskom prostredí, kde počas leta býva bača s valachmi a kde sa spracúva mlieko a chovajú ovce. Vojvodinský sálaš bol niečo celkom iné. Bol to samostatný hospodársky svet. Dom uprostred polí.

Sálaše sa stavali najmä v odľahlejších častiach chotára. Dôvod bol jednoduchý – šetriť čas a silu. Ak mal sedliak veľké lány pôdy vzdialené niekoľko kilometrov od dediny, každodenné cestovanie tam a späť bolo nepraktické. Oveľa jednoduchšie bolo bývať priamo pri poliach, stajniach a hospodárskych stavbách. Tak vznikali komplexy, v ktorých bolo všetko potrebné na každodenný život a hospodárenie.

Bohatší sálaš mohol mať desiatky jutrov pôdy v jednom celku. Hlavná obytná budova bola prispôsobená rodinnému životu. Nechýbala veľká hosťovská izba, menšie izby a priestranná kuchyňa. Okolo domu sa nachádzali hospodárske objekty. V maštaliach bývali desiatky kusov dobytka, inde boli chlievy pre ošípané alebo ovce. Veľký priestor patril hydine – sliepkam, husiam, kačkám či morkám. Na samostatnom stĺpe alebo na povale nechýbal holubník.

Dôležitou súčasťou boli šopy, v ktorých boli uložené koče a neskôr traktory, sejačky, kosačky a ďalšia poľnohospodárska technika. Sálaš mal svoje sýpky, sklady a šopy – čardáky. Ich veľkosť a počet záviseli od rozsahu hospodárstva.

Kulpín a jeho okolie patrili do krajiny, v ktorej boli sálaše prirodzenou súčasťou života. V širšom okruhu približne desiatich kilometrov od Kulpína sa zachovali názvy viacerých bývalých sálašov. Ich pomenovania zároveň pripomínajú národnostne pestré osídlenie tohto priestoru.

Život na sálaši mal svoj vlastný kalendár.

Predstavme si jeden obyčajný deň na sálaši.

Ráno sa okolo sálaša rozpŕchne hydina. Z maštale sa ozýva dobytok. V kuchyni sa urýchlene pripravujú raňajky. Niekto ide ku koňom. Treba nachovať hydinu a dobytok.

Na dvore sa stretávajú ľudia, ktorí tu bývajú, pracujú a poznajú každý kúsok okolitej pôdy. Obyčajne sa všetko to deje zavčas rána a potom sa odchádza na pole, kde sa začína ďalšia časť pracovného dňa. A ročné obdobia sa striedajú.

Na jar sa rozbiehajú práca na poliach. V lete je všetko podriadené úrode. Na jeseň prichádza zber a uskladňovanie. V zime sa život spomaľuje a časť rodiny sa vracia do dediny.

Dnes už po objektoch zostali väčšinou iba náznaky. Zanikol dom, zbúrala sa stajňa, zarástol dvor, preoraná bola cesta, po ktorej kedysi hrkotali koče.

Aj keď takmer všetko to zaniklo, názov miesta prežil. Staré geodetické a geografické mapy dodnes uchovávajú mená svetov, ktoré už fyzicky neexistujú.

Keď dnes na mape nájdeme Wagnerov, Cesnakov, Kopčokov alebo Štrbov sálaš, možno si neuvedomíme, čo všetko sa za týmito názvami skrýva.

Každý takýto názov je stopou po konkrétnych ľuďoch. Po rodine, ktorá si na tomto mieste postavila dom.

Katarína Pucovská

Twitter