PDvK

Michal Rapoš, 130. výročie narodenia

V tomto roku si pripomíname 130. výročie narodenia Michala Rapoša, dlhoročného riaditeľa Slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Ako profesor prednášal hlavne matematiku a prírodné vedy a celý rad iných predmetov, medzi iným aj náboženstvo. Na gymnáziu pôsobil 33 rokov, až do novembra roku 1952, keď bol ešte v produktívnom veku nútene penzionovaný. Profesor Rapoš ako zástupca riaditeľa viedol gymnázium s väčšími alebo menšími prestávkami od počiatku školského roku 1929/30 až do roku 1940, teda desaťročie, hoci ho štátne orgány za riaditeľa úradne nikdy nevymenovali. Príčina bola v tom, že absolvoval teologickú fakultu. Avšak jeho práca v prospech gymnázia dávala mu právo, aby ho verejnosť a žiaci považovali za skutočného riaditeľa školy.

 

Michal Rapoš

 

Michal Rapoš

 

Školský rok 1921/1922, I.b trieda (foto: Múzeum vojvodinských Slovákov inv. č. 1736)

 

Školský rok 1921/1922, I.b trieda (foto: Múzeum vojvodinských Slovákov inv. č. 1736)

 

Školský rok 1927/1928, II. trieda s profesorom Michalom Rapošom (foto: Múzeum vojvodinských Slovákov inv. č.1345¬_01)

 

Školský rok 1927/1928, II. trieda s profesorom Michalom Rapošom (foto: Múzeum vojvodinských Slovákov inv. č.1345¬_01)

 

Na table šk. roku 1929/30 sa prvýkrát uvádza Michal Rapoš ako úradujúci riaditeľ ("v.d. direktor")

 

Na table šk. roku 1929/30 sa prvýkrát uvádza Michal Rapoš ako úradujúci riaditeľ ("v.d. direktor")

 

Michal Rapoš sa narodil 17. júla 1896 v Kovačici, kde jeho otec Pavel bol učiteľom. Ľudovú školu skončil v rodisku a cirkevné gymnázium v Békescsabe, kde i maturoval. Už ako žiak na strednej škole a potom aj ako profesor, prejavil zmysel pre matematiku a prírodné vedy. V roku 1918 zakončil štúdiá na Teologickej fakulte v Bratislave, avšak tomuto povolaniu sa venoval sotva pol roka – pôsobil ako kaplán v Megyesháze. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 a vzniku viacerých nástupníckych štátov, medzi iným aj Juhoslávie, vrátil sa domov do Kovačice, kde pôsobil ako učiteľ. Do Petrovca prišiel na pozvanie gymnaziálneho kuratória v roku 1919, kde sa vtedy otvárali prvé dve triedy gymnázia. V Petrovci si založil rodinu s Ilonkou Hlaváčovou a natrvalo sa tam usadil.

„Ako vychovávateľ vedel byť prísny, ale i láskavý, vždy ochotný mladším poradiť a priateľsky pomôcť. Popri svedomitom a pedantnom plnení svojich školských povinností hneď od svojho príchodu do Petrovca pracoval aj na poli cirkevnom. Zvlášť dlhé roky bol krajanským cirkevným kontrolórom. Písal aj mravno-náboženské články pod značkou M. P. R. Bol skromným, ale vždy váženým činiteľom v spoločenskom i cirkevnom živote," takto Michala Rapoša ocharakterizoval petrovský farár Pavel Škantík v cirkevnej Ročenke z roku 1965 v článku s titulkom 10. výročie smrti Michala Rapoša.

Michal Rapoš veľmi činne zasahoval aj do nášho verejného a kultúrneho života. Pracoval v Sokolskej jednote a v Matici slovenskej v Juhoslávii, kde bol vedúci historického a muzeálneho odboru. Bol jednateľom Sokolského Správneho Výboru, tiež jednateľ Ústredného Slávnosťového Výboru. Dodnes nie sú vyhodnotené jeho zásluhy o vytváranie Národného múzea v Petrovci. Ako pedagóg a verejný pracovník hodne písal a jeho články uverejňovali v Ľudovom kalendári, v Našom živote, v Národnej jednote a v Hlase ľudu.

Vo funkcii úradujúceho riaditeľa bol poslednýkrát uvedený na table maturantov v školskom roku 1939/40. Potom už prišla 2. svetová vojna a po vojne pre teológov nebolo viac miesto v škole. Avšak, pre výrazný nedostatok odborných kádrov ponechali ho na škole do roku 1952, no viac už riaditeľom byť nemohol.

Michal Rapoš bol vnukom evanjelického kňaza, autora cestopisov, historika a národovca Emila Koléniho (18. 2. 1835, Kulpín – 16. 7. 1915, Hajdušica) narodeného v známej rodine Kolényiovcov.

Umrel 1. júla roku 1955 a pochovaný je na petrovskom cintoríne.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články