Đorđe Balašević (11. máj 1953 – 19. február 2021)
Dnes by sa dožil 70. narodenín. Ako čo mnohé udalosti dopredu tušil a na ne upozorňoval: "Samo rata da ne bude", akoby vizionársky predvídal aj svoju predčasnú smrť. „Ak umriem mladý, zasaď na môj hrob iba rozmarín." Spieval Đorđe Balašević v známej piesni „Slovenska", ktorú nahral roku 1985. Zomrel mladý, predčasne, od neho sme očakávali ešte veľa piesní a z nich veľa posilnení v ťažkých chvíľach a veľa radosti pri šťastných udalostiach. No, od 19. februára 2021 už nie je medzi nami, no potešovať nás môže, lebo žije vo svojich piesňach. Aj Slováci v Srbsku si uctievajú pamiatku na tohto nášho a svetového „panónskeho námorníka". Maestro na harmonike Ondrej Maglovský z Kulpína roky hrával v Đoleho orchestri a o ňom mal vždy iba slová chvály. Boli ako jedna veľká rodina. Členov svojho orchestra spolu s ich manželkami Đole pozýval na ich rodinné hostiny, napríklad na oslavu krštenia svojich vnúčat. Známy kovačický insitný maliar Ján Glózik si spomienku na Đoleho natrvalo zachováva obrazom "Panónsky námorník". Obraz vznikol po premiére filmu "Kao rani mraz" Đorđeho Balaševića v Kovačici v roku 2011.
Niekdajší redaktor vojvodinskej rádio-televízie Ján Filip sa v deň úmrtia Đorđeho Balaševića na sociálnej sieti podelil o spomienku na veľkého umelca, rozmarín a pieseň Slovenska. "Spomínam si na pomerne časté stretnutia s Đorđem Balaševićom na Mišeluku v Televízii Nový Sad začiatkom osemdesiatych rokov. Živo sa zaujímal aj o živote, aj zvykoch a obyčajoch nás vojvodinských Slovákov. Vnímal moju, aj našu istú clivosť, keď hovoríme o vlasti predkov, akoby v našich žilách dávny sever osamote ticho tlel. A zaujali ho moje slová, že nosíme rozmarínové vetvičky na šatách našich svadobčanov, ale rozmarín sadíme pritom aj na hroby zosnulých. Bolo to koncom novembra 1984 na Petrovaradínskej pevnosti. O týždeň, 2. decembra ma Đorđe zavolal do reštaurácie Osam tamburaša na pevnosti a tam mi k mojim 30. narodeninám zahral sám na gitare, zaspieval a venoval mi tú jeho clivú nádhernú baladu. Slovenska. Aj preto dnes plače aj tá moja duša slovenská."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)