Veľká noc v Kulpíne

Výskum hlbokej pamäte – duma sedemdesiatničky

Hovorí sa, že ľudská pamäť je nevyspytateľná. Telo vraj dokáže uchovávať spomienky, ktoré myseľ dávno zabudla. Až keď človek zostarne a zrazu má viac času načúvať sebe samému, začína objavovať podivuhodné zákutia vlastného vnútra. Tak aj ja, na prahu ôsmeho decénia života hľadám stratené spomienky z dávneho detstva. Zisťujem, že ony nemusia byť v našej memórii pekne zoradené, ale rozhádzané po záhyboch vedomia ako útržky starých fotografií v zásuvke. Až keď sa človek hlbšie ponorí do seba, začnú sa tie roztrúsené obrazy samé nachádzať a spájať do súvislostí. V jednom takom záhybe som nedávno objavila spomienku z veľmi dávneho detstva.

 

Výskum hlbokej pamäte – duma sedemdesiatničky

 

Mohla som mať dva a pol roka. Bolo to na sklonku päťdesiatych rokov. Vynoril sa mi obraz starorodičovského domu v petrovskej časti zvanej Republika (dnešná ulica Martina Hrubíka). Bola to malá nízka chalúpka pokrytá trstinou, v ktorej v čase môjho narodenia pod jednou strechou žilo viac rodín.

Vidím samu seba, ako sedím v lone starej matere, ktorú sme volali „mamička". Tak sa vtedy oslovovali staršie ženy. Mamičky sedávali v takzvanej kutke vmurovanej do domu a ich úlohou bolo starať sa o deti. V tých časoch bývali rodiny početné, neraz žilo spolu s rodičmi viac synov so svojimi manželkami a deťmi. Dvor bol plný života, detského kriku i každodennej roboty.

Ďalšia spomienka z hlbokej pamäte patrí už do obdobia, keď sme sa presťahovali z Republiky na Sejke, do dnešnej Partizánskej ulice. Vtedy som už mala tri roky. Rodičia si tam kúpili menší domček, ktorý už nebol pokrytý trstinou.

Kým deti z Republiky sa chodievali kúpať na jamy na konci ulice, tu na Sejkách sme už mali blízko na bazén vo Vrbare. Vstup sa síce platil a nie vždy sme mali dinár na vstupenku, no keď peňazí nebolo, poslúžili aj tu jamy – tie pri garáži. Voda tam bola veľmi barinatá, zapáchajúca, ale príjemne teplá.

Už ako štvorročná som s bratom často chodievala na bazén. Rodičia vtedy s deťmi na kúpalisko nechodili, oni museli pracovať. A ani tam ísť nechceli, veď bolo by to hotové divadlo, keby sa sedliačka vyzliekla do plaviek alebo vošla do vody v sukniach. Na bazén prichádzalo len zopár „pánskych" žien a niekoľko mužov. Všetko ostatné boli deti a mládež. Bolo nás tam toľko, že sme si takmer skákali po hlavách. Nik na nás nedozrel. Strážili sme sa navzájom a navzájom sme sa učili aj plávať.

Na Sejkách sme sa hrávali na prašných a zablatených uliciach. Všade bolo blato – na ceste i na chodníkoch, ktoré iba miestami boli vydláždené tehlami. V lete sme všetky deti behali bosé, lebo obuvi nebolo nazvyš. Dodnes si pamätám, ako som sa potkýnala o vyčnievajúce tehly na chodníku. Bola som asi čaptavá a takmer počas celého leta som mala obviazaný palec na niektorej nohe.

Z tej časti Petrovca si pamätám aj Fabianovu čárdu na konci dediny. V tom čase čárda to už nebola, no názov sa zachoval snáď z minulých čias. Oproti nej bola vahadlová studňa, neskôr si poza ňu učiteľ Bovdiš vystaval dom. Tá studňa bola veľmi dôležitá pre dobytok, keďže bola na samom východe z dediny, ďalšie už boli v chotári. Tu sa napájali kone a kravy pred odchodom do poľa, alebo po návrate z poľa. V domácnostiach studne bývali zriedkavosťou. V našej ulici bola jedna, poľa Rumanov. Odtiaľ sme vo vedrách nosili vodu na varenie, pitie, umývanie či sobotňajšie kúpanie, ale aj na napájanie zvierat.

Vedľa Fabianovej čárdy bol hlboký garád zarastený hustým krovím. Toho miesta sme sa báli. Dospelí nás varovali, že tam bývajú hady. Ja som síce žiadneho nikdy nevidela, no zakaždým som okolo toho garáda prechádzala so strachom.

Popri garáde som prechádzala keď som išla obzerať veľké bagre, ktoré poza dedinu kopali kanál Dunaj – Tisa – Dunaj. Bolo to na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia. Pre malé dieťa boli tie obrovské stroje fascinujúcim divadlom.

Keď som mala asi päť rokov, presťahovali sme sa znova – tentoraz už do gazdovského „tehličkavého" domu v strede dediny. A to bol ďalší nový svet. Naša nová ulica bola vydláždená tureckou kaldrmou. Po kamenistej ceste duneli koče a na tej našej strane ulice aj chodník bol vydláždený. Pre dieťa, ktoré prišlo z prašných ulíc, to bol obrovský pokrok.

V susedstve stála krásna budova petrovského gymnázia. Ale to je už iná rozprávka.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články