Chuť Dolnej zeme v tradičných rezancoch

Podrobnosti

Uverejnené 22. 08. 2026

Vojvodinskí Slováci sa na 52. Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej predstavili aj tento rok ako živá súčasť slovenského kultúrneho priestoru. Ich účasť bola aj príležitosťou ukázať, ako sa slovenské tradície počas takmer troch storočí života na Dolnej zemi zachovali, premenili a obohatili o nové podnety. Súčasťou Vojvodinského dvora bola aj vôňa a chuť tradičnej kuchyne. Členky Spolku kulpínskych žien pripravovali pre návštevníkov varené rezance, ktoré ponúkali hneď v niekoľkých tradičných variantoch – s makovou, kapustovou, „božiechlebíkovou" a tvarohovou posýpkou. V Kulpíne tú poslednú nazývajú jednoducho syrovou. Sobota je tradične v dolnozemskej kuchyni „rezancovým dňom" a tak sa aj pred týždňom, v sobotu v Rejdovej, miesili, „rozvaľkávali" a „vyvárali" domáce rezance.

Rezance patria medzi obľúbené dolnozemské jedlá a v Rejdovej sa ukázalo, že ich čaro nie je viazané iba na slovenské prostredie Dolnej zeme. Chutili domácim i návštevníkom festivalu. Osobitnú pozornosť vzbudila najmä „božiechlebíková" posýpka. Mnohí však nepoznali ani jej názov, ani surovinu, z ktorej sa pripravuje.

Za trochu záhadným názvom „boží chlebík" sa ukrýva „rogač" – plod rohovníka obyčajného (Ceratonia siliqua). Jeho sladké struky sa v slovenčine označujú aj ako svätojánsky chlieb, zatiaľ čo v srbčine je známy ako „rogač".

Práve „boží chlebík" je krásnym príkladom toho, ako si dolnozemská slovenčina vytvárala vlastné pomenovania vecí, ktoré sa stali súčasťou každodenného života. V Báčskom Petrovci a jeho okolí sa toto pomenovanie zachovalo ako ľudový názov pre sladké plody rohovníka.

Názov svätojánsky chlieb súvisí s biblickou tradíciou. Podľa kresťanskej legendy Ján Krstiteľ počas svojho pobytu na púšti prežil aj vďaka strukom rohovníka. Označenie „boží chlebík" v ľudovom pomenovaní tiež vyjadruje vďačnosť Bohu za prirodzene sladkú a výživnú plodinu. A samotné názvy rogač či rohovník súvisia s charakteristickým tvarom jeho tvrdých, tmavohnedých strukov, ktoré pripomínajú rohy.

Rogač má v kuchyni oveľa širšie využitie než len ako posýpka na rezance. Zo sušených strukov sa melie „karobový prášok", ktorý môže slúžiť ako prirodzene sladšia náhrada kakaa. Na Dolnej zemi i na Balkáne sa rogač tradične používa najmä do koláčov, závinov či báboviek. Známy je napríklad závin s rogačovou plnkou, ktorý dodáva pečivu osobitnú vôňu a sladkastú chuť.

Zaujímavé je aj využitie semien rohovníka. V potravinárstve sa z nich získava karobová guma, známa ako E410, ktorá sa používa ako prírodné zahusťovadlo napríklad v zmrzlinách, omáčkach či džemoch.

Rogač mal v minulosti svoje miesto aj v ľudovom liečiteľstve. Odvar zo strukov sa tradične používal pri tráviacich ťažkostiach, najmä pri hnačke. Dôvodom je vysoký obsah trieslovín, ktoré majú sťahujúce účinky a môžu pomáhať upokojiť podráždenú sliznicu tráviaceho traktu.

V ľudovej medicíne sa rogač využíval aj pri kašli a ťažkostiach dýchacích ciest. Tradičné domáce prípravky z rogaču mali upokojovať podráždené hrdlo a uľahčovať vykašliavanie.

Za pozornosť stojí aj jeho nutričné zloženie. Rogač je prirodzene sladký, obsahuje vlákninu a neobsahuje kofeín ani teobromín, ktoré sa nachádzajú v kakau. Práve preto sa stal obľúbenou surovinou pre tých, ktorí hľadajú alternatívu ku kakau. Vďaka obsahu vlákniny zároveň prispieva k pocitu sýtosti.

Rogač obsahuje aj minerálne látky vrátane vápnika a množstvo rastlinných polyfenolov. Niektoré výskumy skúmajú jeho možný priaznivý vplyv na metabolizmus tukov a hladinu cholesterolu.

Príbeh kulpínskych rezancov a „božiechlebíkovej" posýpky bol teda v Rejdovej príbehom o jedle a malou ukážkou veľkého príbehu vojvodinských Slovákov, ktorí si vytvorili vlastný slovník, vlastné chute a vlastné spôsoby, ako tradíciu odovzdávať ďalším generáciám.

Návštevníci Rejdovej tak mohli ochutnať kúsok Dolnej zeme – a spolu s ním si osvojiť aj jedno malé slovíčko z bohatého sveta vojvodinskej slovenčiny.

Katarína Pucovská

Twitter