Ružena Bartošová rod. Labátová (1946) z Báčskeho Petrovca bola vzornou krajčírkou v niekdajšom konfekčnom podniku Tatran. Od malých nôh naučená na poriadok a čistotu, úctu k ľuďom a lásku k blížnym. To, čo sa v mladom veku v človeku hlboko zakorení, to v ňom natrvalo zostáva a životom ho sprevádza. So srdečným úsmevom sa mi teda prihovára a pozýva dnu. Odrazu sa ocitám akoby v múzeu. V piatich izbách úhľadne a vkusne rozložené predmety, jej spomienky. Väčšinou sú novšieho dátumu. Veľa toho nezdedila, ani len jednu-jedinú sedliacku sukňu. Jej mama pochádzala zo Slovenska, preto si dcéra musela dať kroje ušiť. Predsalen opatruje zopár krásnych vecí z maminej výbavy zo Slovenska a Spevník evanjelický z roku, 1902, ktorý patril starej materi. Starý otec Ondrej Labát (1880 – 1938) nebol vraj veľmi majetný, bol majstrom a nemal veľa pôdy, no oženil sa s bohatou Annou Pálenkášovou, s ktorou mal sedem detí. Ruženkin otec Ján sa im narodil v roku 1917. Keď sa nad Európou začali šíriť plamene 2. sv. vojny ešte bol slobodný a aby sa vyhol mobilizácii spolu so skupinou ďalších petrovských mladíkov utiekol na Slovensko.
Ján Labát si na Slovensku ľahko našiel prácu, dobrých majstrov všade potrebujú. Našiel si tam aj životnú družku, Zuzanu Hosovú, hlavnú kuchárku v hoteli v Tatranskej Lomnici. Dobre si tam spolu nažívali, no Ján stále túžil po domove. Hneď po oslobodení, v roku 1946, sa teda vydali na cestu. Sklamanie z návratu do Petrovca bolo veľké, čakal ich rozbúraný dom a všeobecná chudoba. Avšak, späť sa viac nemohli vrátiť. Mali už ročného synčeka Janka a blížil sa príchod na svet aj dcéry Ruženky. Museli si teda začať zvykať ustielať na slame. Na takú posteľ sa vôbec nehodila jemná biela, vyšívaná posteľná bielizeň, ktorú si sebou priniesli a ktorú dcéra Ruženka dodnes opatruje. Stále je krásne bielučká a pedantne vyžehlené. Ako aj všetky ostatné vystavené predmety a tiež aj tie uložené v skrini. Má ich veľmi veľa a rovnako starostlivo opatruje aj tie „šenie" uteráky, či plátno na „rubáče". V jej zbierke nechýbajú ani praslice, kolovraty, cirokové metly, alebo aj modranská keramika. Všetko čo upomína na pôvod a slovenské korene.
Niečo predsa nezapadá do tej slovenskej expozície. Na okne je zavesená rybárska sieť, raky, mušle, loďka, kormidlá a maják. Na môj spýtavý pohľad hostiteľka ihneď odpovedá. „To je pre našu Ruženku, Ružičku. Aby aspoň takto mala doma more, keď z postele nemôže." Paralyzovaná jediná dcéra Ruženka už štyri roky leží v posteli. Telo sa nedokáže hýbať, aj keď je myseľ bystrá. „Ona je naša tajomníčka, všetko drží v hlave a pripomína," hovorí otec Samuel Bartoš z Kulpína, ktorý sa s manželkou presťahoval z rodiska roku 1997 do jej rodinného domu v Petrovci. Manželka dopĺňa manželove slová: „Už štyri roky ako sa trápime, predtým sme sa mohli aspoň prechádzať, no sme veselí, radostní, hlavička stále dobre robí." Ruženka vlani v posteli oslávila štyridsiatku. Vysvetľuje matka.
Ruženkina reakcia ma trochu zmiatla. Namiesto mrzutosti veselo sa mi z postele prihovorila. Nemohla ma vidieť, keďže nehybne ležala na chrbte s pohľadom upreným do povaly a "sledovala" televízny program. Ten je jej jedinou zábavou. Nevidí síce čo sa deje, ale všetkému dobre načúva a obraz si domýšľa. Hovorí mi, že iba cez deň je pred obrazovkou, cez noc ju spolu s posteľou premiestnia do spálne.
Prichodí mi na myseľ životný príbeh barda slovenskej poézie Milana Rúfusa, ktorý nás obohacoval a obohacuje tým najlepším, čo v nás je, a jeho dcérky Zuzanky, ktorá bola postihnutá a ktorá bola majstrovou inšpiráciou a najväčšou láskou. Venoval jej mnohé verše, aj tieto:
Slnko. Tep mojich žíl.
A moje horké nebo.
Či ma Boh povýšil,
či pokoril ma tebou?
Akože uhádnuť,
On svoje gesto chráni.
I svoj dar i svoj prút
nesie v tej istej dlani.
Pokoril, povýšil...
Zabudni také slová.
A potom dýchni len
vánku na teplú dlaň:
,,Ešte som nikoho
až takto nemiloval.
Ešte som od lásky
neplatil takú daň."
A potom už pri rozlúčke, že ešte niečo mi ukážu. Na chvíľu mama Ruženka zmizla a vrátila sa so zarámovanou fotografiou. "Bolo to 25. mája 1969. Delegovali ma zúčastniť sa narodeninových osláv súdruha Tita. Bola som mladá, obyčajná robotníčka, krajčírka a nebola som ani členka komunistickej strany. Vyslal ma predseda obce Ján Dýr a prikázal mi pozvať maršala Tita na oslavu 50-ročnice petrovského gymnázia. Z tej udalosti je táto fotka a ja som na nej hneď za súdruhom Titom. Mala som vtedy 23 rokov," hovorí Ružena Bartošová a dodáva, že tá fotografia pre ňu viac znamená, ako by znamenala cena z olympijských hier.
Výstava z ktorej ponúkame fotografie vznikla pri príležitosti Slovenských národných slávností. Už v týchto dňoch vystavené exponáty budú pozorne zabalené, aby sa otvoril priestor pre novú výstavu. Každoročne vraj dom príležitostne ozdobujú, teraz ozdobia pre samuelovskú oslavu a potom už pripravia jesennú expozíciu. Výstavy k Vianociam a Veľkej noci bývajú u nich najbohatšie, aby Ruženke urobili najväčšiu radosť.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)