Poznajme osobnosti

K 150. výročiu úmrtia Janka Kráľa: keď sa „Divný Janko" zatúlal do Kulpína

V polovici 19. storočia sa kulpínsky kaštieľ stal aj miestom nečakaných stretnutí a príbehov. Jedným z nich je aj epizóda zo života jedného z najvýraznejších predstaviteľov slovenského romantizmu – Janka Kráľa. Kulpín v tom čase priťahoval pozornosť viacerých slovenských intelektuálov. Už skôr tu pôsobili osobnosti ako Pavel Jozef Šafárik či Michal Godra, a tak sa dedinka postupne formovala ako dôležité centrum srbsko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti. Príchod nepokojného básnika bol preto akoby prirodzeným pokračovaním tejto tradície.

 

Rok 2010: Bronzová busta Janka Kráľa v Aleji velikánov v Kulpíne je dielo sochára Lasla Silađiho

 

Rok 2010: Bronzová busta Janka Kráľa v Aleji velikánov v Kulpíne je dielo sochára Lasla Silađiho

 

 

Z panelu v kulpínskom kaštieli: Pavel Jozef Šafárik (3), rukopis ódy Michala Godru venovanej Šafárikovi z roku 1830 (4) a kresba Janka Kráľa (5)

 

Z panelu v kulpínskom kaštieli: Pavel Jozef Šafárik (3), rukopis ódy Michala Godru venovanej Šafárikovi z roku 1830 (4) a kresba Janka Kráľa (5)

 

Roky 1845 – 1846 patria v Kráľovom živote k najtajomnejším. Literárni historici dodnes presne nevedia zrekonštruovať jeho kroky. Isté však je, že sa v tom čase ocitol aj medzi dolnozemskými Slovákmi a Srbmi. Podľa dobových zmienok sa pohyboval v prostredí pravoslávneho metropolitu Josipa Rajačića a jeho cesty ho zaviedli aj do Kulpína.

Tu, v tieni kaštieľa Stratimirovićovcov, strávil niekoľko letných týždňov ako rodinný vychovávateľ. Učil deti, no zároveň žil svojím typickým nepokojným životom. Ako naznačujú dobové listy, bol „duch nepokojný", ktorý sa zjavoval a mizol bez vysvetlenia. Jeho pobyt v Kulpíne tak zostáva zahalený jemným závojom legendy.

Predstavme si ho: atraktívny mladý muž s prenikavým pohľadom a dušou plnou nepokoja, ktorý sa po rokoch putovania – od Pešti cez Dolnú zem až možno k hraniciam Orientu – na chvíľu zastavil v pokojnom vojvodinskom prostredí. No pokoj mu nebol vlastný. Ako sám napísal: „Ja letím, letím, kým ma nezabijú..." – veta, ktorá akoby vystihovala celý jeho život.

Podľa spomienok a neskorších interpretácií ani jeho pobyt v kaštieli nebol pokojný a bez napätia. Kráľ, charizmatický a nespútaný, pútal pozornosť – a nielen literárnu. Mladé dcéry zemianskej rodiny sa o neho zaujímali viac, než by sa patrilo, čo viedlo k nepríjemnostiam. Po čase staršia dcéra začala na neho gúľať očami a chichúňať sa, akoby ju šteklil. Pani matka si to všimla a vyhrešila ho bez príčiny, preto sa trocha urazene odporúčal.

Napokon z Kulpína odišiel tak rýchlo, ako prišiel – trochu dotknutý, trochu nepochopený, no verný svojej tuláckej povahe.

Napriek jeho krátkotrvajúcemu pobytu zanechal v Kulpíne stopu, ktorá pretrvala dodnes. V parku pred kaštieľom, v Aleji velikánov, stojí jeho busta. Súčasní obyvatelia si ňou uctili básnika, ktorý síce nevedel dlho zotrvať na jednom mieste, no svojou tvorbou a životom prekročil hranice krajín aj generácií.

"Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám."

Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 a zomrel 23. mája 1876.

 

Úryvok z pripravovanej knihy Kataríny Pucovskej Kulpínsky kaštieľ v zrkadle dvoch storočí

 

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články