Rada MS

In memoriam: Pavel Baláž

Dnes v podvečerných hodinách nás nečakane opustil Pavel Baláž z Kovačice. Z tejto časnosti do večnosti sa pobral vo veku 68 rokov a štyri mesiace. Bol zakladateľom Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka, ideovým tvorcom a organizátorom kovačickej Detskej svadby, dlhoročným aktivistom Matice slovenskej...A pred sebou mal ešte veľké plány... Komemorácia a pohreb budú v piatok 29. septembra 2023, najprv o 15:00 h vo farskej budove bude komemorácia a o 17:00 h bude nasledovať pohrebná rozlúčka. Namiesto nekrológu ponúkame esej o Pavlovi Balážovi z pera Jána Špringeľa.

 

Pavel Baláž ...

 

Pavel Baláž ...

 

Neúnavný snaživec

Narodený je v päťdesiatom piatom. Lepšie ho poznám viac ako štvrťstoročie. Pre kultúrnu činnosť za Kovačicu a Slovač v srbskom Banáte si zaslúži školskú - (slovenskú) jednotku. Nie je jediným, ktorí obetujú aj svoj voľný čas v prospech vznešených cieľov. Ale má črty jedinečnosti. O Pavlovi Balážovi je reč.

Prišiel na svet 23. mája 1955 vo vtedy juhoslovanskej Kovačici. Základnú školu zakončil v rodnej osade a kvalifikáciu frézara a sústružníka získal v Pančeve. Pracoval v továrni Utva v Pančeve, v drevársko-priemyselnom podniku Novi Dom v Debeljači a cukrovare Jedinstvo v Kovačici. V posledných rokoch je podnikateľom. Obrába kovové materiály na sústruhu, točovkuje. Firma sa mu volá Profil. Jeho pracovný profil je vzorový. Vo svojom odbore je profesionál, naslovovzatý odborník. Vie a vedomosti naplno používa. Ak aj z Profilu profituje, nenecháva si to pre seba. Obetuje zisk pre dobro spoločnosti v ktorej tvorí. Vie využiť deň, veriac najmenej dňu nasledujúcemu.

Dobrí a bodrí spoluhráči

V detstve, no i v neskorších rokoch sa kamarátil s takmer prvým susedom, takmer rovesníkom, Tomášom Hriešikom. Máškom, ako ho všetci volali. Tento animátor kultúrneho života, všestranný divadelný ochotník, režisér a karikaturista vedel v kultúre dobre rozlišovať zlato od pozlátky. Poznal suseda Paľa, že hráva(l) na harmonike a spieva(l) na viac ako 300 svadobných slávnostiach. Preto občas zapriahol do národa roli dedičnej i suseda Paľa. Keď dvojica Pavlov – Tomáš a Baláž – začali zbierať slovenské ľudové piesne z vlastnej obce, bol im prvým spolupracovníkom na finalizácii materiálov. Tragická smrť tvorcu najlepšieho juhoslovanského divadla (1984) v roku 1993 neodradila spomínanú dvojicu vydať tri roky neskôr nádhernú knižku Keď si ja zaspievam... Na sklonku minulého roku Spomienkové stredisko Jána Bulíka ktorého je Baláž predsedom vydalo knihu o Tomášovi Hriešikovi.

Baláž má veľkú lásku k hudbe. Muzika je Kovačičanom, beethovenovsky povedané, útekom a útechou pred obyčajným slovom. Ak je kniha mlčiacim symbolom hlasných vecí, písal raz Ján Števček, hudba je vyslovením nevysloviteľného. A Baláž ho často cituje, lebo muziku zbožňuje.

Pocestný Slovák vraj vždy nosil štyri kapsy: prvú s pevným zdravím, druhú s dostatočnými peniazmi, tretiu s dobrým spoločníkom a vo štvrtej kapse by mal byť dar trpezlivosti. Bez zdravia a peňazí by Baláž nespočetný počet podujatí sotvaže mohol zorganizovať. Pred akciou je kladne nedočkavý, zdravo ctižiadostivý. Statočného partnera mal v jeho rodákovi - inžinierovi Hriešikovi. Kovačičania, a zvlášť Baláž, si oceňovali záujem a obetavosť Martina Hriešika (Ing. Hriešik zomrel v roku 2010 v Bratislave pozn. aut.) o Kovačicu, rovinu a Vojvodinu, ktoré dokázal nádherne zastupovať, obhajovať, na každom kroku zviditeľňovať, propagovať na nespočetných kultúrnych podujatiach predovšetkým v Bratislave a na Slovensku. Vraví, že pre „báči Hriešika", ako ho menoval, žiadna úloha nebola nesplniteľná a preto je Kovačica a on osobne na neho hrdí.

 

... ako opravár kostolných hodín

 

... ako opravár kostolných hodín

 

... ako hudobník v Nitre

 

... ako hudobník v Nitre

 

... s Dušanom Čaplovičom, vicepremiérom vlády SR a Katarínou Litavskou, najstaršou Kovačičankou (1914 – 2014) na záver podujatia Odkaz predkov

 

... s Dušanom Čaplovičom, vicepremiérom vlády SR a Katarínou Litavskou, najstaršou Kovačičankou (1914 – 2014) na záver podujatia Odkaz predkov

 

„Vracanie času" hodinovým mechanizmom

S ďalším komplicom, zámočníkom Jánom Siromom, opravoval posledné roky vežové hodiny na niekoľkých slovenských kostoloch vo Vojvodine. Dávali do poriadku zopár tisíc súčiastok, na staré a „zodraté" kolesá navarovali nové ozubenia, zatiaľ čo úplne nanovo vyrobili vyše stovky súčiastok. Práci na stroji v kostoloch venovali nielen svoju zručnosť a kreativitu. Hodinové mechanizmy na vežiach (ne)fungovali veľa rokov. Záručná doba na opravené stroje je nad milión hodín. Do prvých mesiacov roku MMXV zatiaľ fungujú bezchybne.

Baláž najviac rozpráva svojimi skutkami. Štyri roky bol predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Kovačici. Od roku 2009 je podpredsedom Matice slovenskej v Juhoslávii pre Banát. Od roku 2008 i predsedom Spomienkového strediska JUDr. Jána Bulíka. Za tú dobu dokázal hodne urobiť. Spolupracovníkom bol i na Kovačickom nárečovom slovníku. Bol jeden z iniciátorov a hlavný realizátor postavenia pomníka martýrom Kovačického procesu a pamätnej tabule Dr. Bulíkovi v Belehrade (2007), búst farára aj národovca Jána Čaploviča st. a matičiara i národovca Dr. Jána Bulíka (2009) a pomníka na cintoríne kultúrnemu dejateľovi Andrejovi Miháľovi (2006). Jeden je z podnecovateľov zadováženia koncertného piana do Kovačice (2007). Hlavný realizátor odchodu Kovačičanov na podujatie Kovačica v prezidentskom slovenskom paláci (2007), na sympózium Vplyv evanjelického náboženstva na udržanie národnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí a jeho vízia do budúcnosti v Prahe (2008) a Banátčanov na sympózium Kultúrno-spoločenský a hospodársky život našej komunity od začiatkov osídlenia po dnešok (2009). Zberateľ písaných, audio a video materiálov zo života Kovačice, jeden zo spolupracovníkov na výstave Kovačica – medzníky v dejinách svetoznámej osady Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici (2008, vernisáž v Kovačici 2010). Je vedúci zberateľ niekdajších a súčasných materiálov o zvonoch, zvonároch, zvonárstve a kostolných hodinách vo vojvodinských slovenských osadách a iniciátor podujatia Dvojsté výročie kovačického zvonu (2010).

„Zastavovanie času" – voľakedajšou i detskou svadbou

Pavel Baláž bol roku 2005 vedúcim vojvodinským realizátorom a zberateľom národopisných materiálov výstavy Slovenského národného múzea autorky Mgr. Jarmily Gerbocovej Tradičná slovenská svadba na Dolnej zemi. Zrekonštruovanou voľakedajšou svadbou sa o rok neskôr pričinil v rodnej osade i o najkrajšiu vernisáž spomínanej expozície, rekonštrukcie voľakedajšej svadby v stredisku banátskych Slovákov. Od ďalšieho, roku 2007, sa Baláž stáva hlavným organizátorom kovačického už tradičného kultúrneho podujatia Detská svadba - vydarených podujatí, ktoré majú za cieľ „zastaviť čas": oprášiť od zabudnutia starý zvyk na dedinách, ponúknuť detičkám informačnej doby hry zašlých čias, naučiť ich spievať a hrať hŕstku slovenských ľudových piesní. Od vlaňajšej Detskej svadby, veselice majú na jeho podnet i humanitný ráz.

Cesta k veľkým činom je plná tŕnia a bodľače. Ľahkú púť nemá ani Baláž. Šliape cestou-necestou. A má silu vôle. Literárny kritik a esejista Alexander Matuška napísal roku 1969 o tunajšej Slovači okrem iného i toto: „Viem, že Slováci na Dolnej zemi mali a majú svoje starosti a biedy. Viem, že nie sú všetci rovnakí. Viem, že tak ako všade na svete a napríklad tak, ako v ich starej vlasti, ani u nich dobre neprichodilo poľahky, bez práce. Tu, na Dolnej zemi, hnaní žitia nevôľou prišli sem, do neistého, a po toľkých rokoch, desaťročiach nielenže nezanikli, ale uchovali sa. A nepredstavujú ani vo svojej novej vlasti podradný element – sú rovnocenní v utváraní svojho života, v práci a v boji. Našim príslušníkom v iných končinách sveta sme museli pomáhať my doma; dolnozemskí Slováci pomohli často nám. Dali nám ľudí, ktorí vyrástli v ich prostredí. Vďaka im za to, že sú nám svojou prostou existenciou príkladom vernosti, odvahy a cti." Pavel Baláž je jedným z nich.

 

Ján Špringeľ

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články