V týchto dňoch meteorológovia takmer v celej Európe zaznamenávajú tepelné rekordy. Globálne oteplenie nám prináša horúčavy, na aké sme si nezvykli. Búrky a krupobitia bývajú čoraz častejšie a čoraz nebezpečnejšie. Strašia nás aj tornáda, tiež výskyt lokálnych vzdušných vírov, tzv. pijavíc... Prekvapuje nás saharský piesok, polárna žiara... Avšak, aj v minulosti počasie vedelo občas prekvapiť. O jednej takej vrtoche počasia čítame v Národnej jednote z dňa 14. júla 1927.
"Horúci vietor na severo-afrických púšťach volajú „samum". Takýto samum zavítal predošlú sobotu aj k nám do Petrovca, Hneď z rána počaly sa kopiť oblaky a my sme sa tešili, že príde dážď a pokropí spráchnivelú zem. Ba i nesnesiteľne horúce povetrie že ochladí, Ale prišiel vietor a oblaky rozohnal. Vietor, ale aký? Opravdový samun. Teplomer ukazoval 40 stupňov horúčosti a atmosféra stala sa nezdržateľnou. Vietor dul s hroznou vehemenciou, trhal chmeľové korene, ba videli sme aj cele svalenú chmeľnicu. Stromy krútil, list a ovocie padalo, črep s chyži trepal na chodbu, takže po ulici bolo nebezpečné chodiť. Niekoľko komínov tiež ztratilo rovnováhu a padlo dolu. Smetí a prachu až hrúza. No v noci padnul túžobne čakaný dáždik a hoci ho i málo bolo, povetrie predsa očistil a priniesol trochu chladu. – Podobné zprávy prichodia aj z iných krajov našej vlasti ba i z druhých krajín, menovite z Nemecka, kde víchor ohromné škody narobil."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)