Mária Škantíková, rod. Čániová sa narodila pred storočím 22. augusta 1924. Zakončila Vysokú učiteľskú školu v Novom Sade a na petrovskom gymnáziu prednášala fyziku, chémiu, ručné práce, matematiku a ruský jazyk v obdobiach 1946 – 1963 a 1970 – 1979. Od roku 1975 bola účtovníčkou. V nedeľu sedávala v kostole, tak sa to patrilo „pani farárke" – ako ju všetci oslovovali. Na gymnáziu bola však iba „súdružkou" a mnohí stranícki funkcionári ju na mieste profesorky nechceli mať, preto ju zamestnávali prerušovane a iba núdzovo – keď nemali profesora matematiky. V tých socialistických časoch farári, ale ani ich manželky, neboli žiaduci v školskom výchovno-vzdelávacom procese.
Mária Škantíková rod. Čániová
Manželia Škantíkovci sú pochovaní v spoločnej hrobke na petrovskom cintoríne
S manželom Pavlom Škantíkom sa zoznámili na gymnáziu, kde svoju činnosť pán farár Škantík začínal roku 1940 ako katechéta. Od roku 1946 na gymnáziu pôsobila aj Mária Čániová, s ktorou o desaťročie neskôr, keď bol zvolený za petrovského farára, vstúpil do stavu manželského. Ich cesty sa však medzičasom, v roku 1949 rozdvojili, keďže Pavel Škantík zaďakoval za službu na gymnáziu. Musel tak urobiť, krajina sa totiž začínala rozvíjať v duchu socializmu a farári v tom systéme nesmeli vyučovať na školách.
„Mária Škantíková, vtedy Čániová bola vymenovaná na pôsobenie v gymnáziu onedlho po oslobodení našej krajiny v roku 1946. V tom čase náš vtedy osemtriedny ústav zápasil o vytvorenie najzákladnejších podmienok pre normálnu činnosť školy. Boli to roky nadšenia plodiace nadšencov, čo svoju energiu, čas a prácu, seba celého dávali do služieb celku, úplne podradzujúc svoj osobný záujem záujmom kolektívu. Osobne žijúc takmer na existenčnom minime úporne tlačili gymnázium dopredu, krôčik za krôčikom, ale ustavične, tešili sa z každého jeho čo i skromného pokroku, čo i drobného úspechu. Boli to profesori priekopníci, ktorí tu vytvárali čoraz priaznivejšie podmienky pre prácu nás, čo sme na ústav od toho času po dnešné dni prichádzali. V povojnových rokoch neexistovali nezdolateľné, priťažké úlohy: každý úväzok, ktorý diktovala realita, profesor jednoducho musel zdolať. V podmienkach kritického nedostatku odborných kádrov kolegovia si priberali mnohé predmety, ktorých úspešné prednášanie si vyžadovalo často až externé vypätie síl. A tak napríklad kolegyňa Marka prednášala i matematiku, i fyziku, i chémiu a aj slovenčinu. A všetky tie predmety robila naozaj dobre a umožnila žiakom získať solídne poznatky. Roku 1957 odišla z ústavu a dočasne opustila povolanie, ktoré bolo jej životnou náplňou. Roku 1961 sa na našu prosbu znovu však vracia a za dva roky nám pomáha ako matematička. O sedem rokov, t.j. v roku 1970 sme Marku znova museli požiadať o pomoc, ktorá potom trvala ďalších 9 rokov. Bola vždy ochotná, vždy korektná voči profesorom i žiakom a nanajvýš spoľahlivá: úlohy, ktoré sa jej zverili, boli vždy realizované načas, energicky a kvalitne, Ani jedného profesora v dejinách ústavu sme iste toľkokrát nežiadali, aby nám pomohol dostať sa z kádrového závozu ako kolegyňu Škantíkovú. A Marka nám vždy potom pomohla, pohotove a nezištne." Napísal riaditeľ gymnázia Samuel Spevák do gymnaziálnej Pamätnice II vydanej pri príležitosti 60 rokov gymnázia v Petrovci.
Mária Škantíková zomrela roku 2015 a spolu s manželom odpočíva v spoločnej hrobke na petrovskom cintoríne.
Je to úryvok z práve vydanej knihy Cez prizmu petrovského gymnázia Kataríny Pucovskej.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)