FK Kulpín

Juraj Kopčok a jeho zaujímavý životný príbeh

Juraj bol mužom silnej vôle a vízie. Narodil sa v Báčskom Petrovci 28. apríla 1869 rodičom Jánovi a Anne rod. Filkovej z Kysáča. Jeho životná cesta bola neľahká, no plná rozhodnutí, ktoré formovali nielen jeho osud, ale aj osud celej rodiny. Mladý Juraj predal svoj majetok v Petrovci a za peniaze kúpil pôdu v Iloku, kde ona bola podstatne lacnejšia, a s manželkou Zuzanou začal nový život. Toto mestečko sa stalo miestom, kde jeho rodina našla domov a kde sa ich príbeh začal prepletať s osudmi iných.

 

Juraj Kopčok s manželkou Zuzanou

 

Juraj Kopčok s manželkou Zuzanou

 

Juraj Kopčok sa ukázal ako výnimočný hospodár. V Iloku nielenže zveľaďoval svoj majetok, ale postavil aj motorový mlyn, ktorý bol v tom čase jediný toho druhu v širšom okolí, takže prilákal aj ľudí z okolia. Tento mlyn sa stal symbolom jeho úspechu a inovatívneho ducha. Juraj dokonca využil vodu, ktorá sa pri mletí obilia zohrievala, a zaviedol ju do kúpeľne vo svojom dome – čo bolo v tej dobe skutočným luxusom.

V Iloku si Juraj našiel aj priateľa Samuela Činčuráka, ktorý sa stal nielen jeho blízkym spojencom, ale aj krstným otcom jeho detí. Samuel Činčurák nebol len obyčajným priateľom. Bol to muž, ktorý prešiel hrôzami vojny a zanechal po sebe vojnový denník plný dojmov zo srbských, ruských a talianskych frontov. Tento denník, ktorý napísal s malým časovým odstupom od udalostí, sa čítal aj pri večerných posedeniach v dome Kopčokovcov, kde sa stretávali miestni intelektuáli a priatelia. O Samuelovi Činčurákovi viac TU: https://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/9332-dennik-samuela-cincuraka. Jedným z pravidelných hostí bol aj učiteľ Jozef Maliak, ktorý neskôr učil na gymnáziu v Petrovci. Kopčokovci mali v dome aj pomerne bohatú knižnicu, takže večery plné diskusií o knihách a histórii boli pre rodinu zdrojom vzdelania a kultúrneho rastu. U Maliakov sa tiež často stretávali, keďže sa u nich nacvičovali divadlá, v ktorých hrávala aj ich dcéra Zuzka Kopčoková.

Jurajova manželka Zuzana rod. Čáni, narodená v Petrovci 1. marca 1878, bola oddanou ženou a matkou, ktorá vždy stála po boku svojho muža. Spolu vychovali tri dcéry, Zuzanu, Máriu a Annu a synov Samuela a Juraja. Najstarší bol syn Juraj, ten neskôr prevzal robotu v mlyne, Samuel vyštudoval vo Viedni a všetky tri dievčence chodili do gymnázia v Petrovci. Keď Zuzanu odporučil pán učiteľ Maliak, aby pokračovala v štúdiu na gymnáziu v Petrovci, rodina sa rozhodla, že pošle na školenie aj mladšiu Máriu. Anna sa k nim neskôr tiež pripojila, ale ona si z toho gymnaziálneho života užila iba jeden rok. Životné cesty sa im totiž skomplikovali, keď ich otec ochorel a musel sa vydať na Slovensko, aby ho liečili v Piešťanoch. Za chorým otcom do Piešťan najviac chodievala najstaršia dcéra Zuzana. Ona si tam našla záľubu vo vyšívaní, vyšívala slovenské kroje a tým si krátila dlhé chvíle a uľavovala tieseň z otcovej choroby. Keďže v Iloku mali veľký majetok, Zuzka si prevzala zodpovednosť za rodinnú chmeľnicu, zatiaľ čo mladšia Marka sa starala o vinohrad a tak spolu dokázali zachovať dedičstvo svojho otca.

Rodičia Kopčokovci na správnu životnú cestu vyviedli všetky deti. Syn Samuel si zmenil meno v časoch II. svetovej vojny na Stanislav a po vojne bol vysoko postavený v ministerstve zahraničních vecí a neskôr bol aj vymenovaný za veľvyslanca v Paríži.

Za zásluhy na viacerých poliach Juraj Kopčok získal štátne vyznamenanie: Rad svätého Sávu V. stupňa. Zomrel 4. februára 1953 v Iloku, vo veku 84 rokov. Manželka Zuzana rod. Čáni sa za manželom pobrala o niekoľko rokov neskôr, zomrela v Iloku 28. januára 1965 a dožila sa 87 rokov.

V Temeríne mi tento rodinný príbeh vyrozprávala Elenu Giric, rodená Ferková z Kysáča. Hoci má už úctyhodných 83 rokov, jej pamäť je ako pokladnica plná spomienok, ktoré uchovávajú históriu a kultúru vojvodinských Slovákov. Spomedzi všetkých spomienok na svoju rodinu sa vyníma osud Kopčokovcov, jej starých rodičov, ktorých korene siahajú hlboko do Iloku a Báčskeho Petrovca. Jej matka Zuzana Kopčoková sa vydala do Kysáča... ale to je už osobitná, ďalšia zaujímavá rozprávka. Elenka keď rozpráva o svojej rodine, jej oči žiaria hrdosťou. Príbehy o starých rodičoch, o ich ťažkých, no krásnych rokoch života v Iloku, sú pre ňu viac než len spomienky. Na tie spomienky nadväzujú spomienky z krásneho Ferkovho rodičovského domu v Kysáči...Sú to korene, ktoré ju pevne spájajú s minulosťou a udržiavajú hrdo kráčať svojou životnou cestou.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články