V utorok 15. októbra prebiehala oslava Dňa Obce Báčsky Petrovec. Zároveň si v tento dátum pripomíname aj Deň oslobodenia obce Báčsky Petrovec v druhej svetovej vojne a tradične v tento deň predstavitelia obce položia kvety a vence k pamätníku padlým bojovníkom v strede Báčskeho Petrovca. Tak to bolo aj včera a v pokračovaní usporiadali slávnostné zasadnutie zhromaždenia obce s udelením ceny a uznaní Obce Báčsky Petrovec. Nositeľmi tohtoročných ocenení sú Vladimír Valentík, Volejbalový klub Maglić 1953, Jaroslav Kriška a Danijela Bogdanović.
Michal Hataľa, predseda Zhromaždenia obce, Vladimír Valentík, laureát Ceny Obce Báčsky Petrovec a Viera Krstovská, predsedníčka Obce (foto Obec Báčsky Petrovec)
(foto Obec Báčsky Petrovec)
Športové uznanie Obce Báčsky Petrovec za rok 2023 udelili Volejbalovému klubu Maglić 1953 v Maglići za pozoruhodné výsledky v kategórii senioriek, ktoré obsadili I. miesto a postúpili do vyššieho rangu súťaže - Prvej vojvodinskej ligy v roku 2023.
Osobitné verejné uznanie Obce Báčsky Petrovec na rok 2024 udelili Jaroslavovi Kriškovi z Hložian za pozoruhodné výsledky v práci a tvorbe dosiahnuté v dlhšom časovom období v oblasti kultúrno-umeleckej činnosti a za dlhoročnú prácu a zásluhy na zachovaní a zveľadení slovenskej kultúrnej a národnej identity v krajine a v zahraničí.
Osobitné verejné uznanie Obce Báčsky Petrovec na rok 2024 získala aj Danijela Bogdanović z Maglića za dosiahnuté výsledky a významný príspevok v oblasti vzdelávania a zlepšenia postavenia rómskeho národného spoločenstva v obci Báčsky Petrovec.
Cenu Obce Báčsky Petrovec na rok 2024 udelili Vladimírovi Valentíkovi z Báčskeho Petrovca za osobitné úspechy a výtvory v oblasti kultúrno-umeleckej tvorby, vydavateľskej činnosti a v iných spoločenských aktivitách a za dlhoročnú prácu a zásluhy na zachovaní a zveľadení slovenskej kultúrnej a národnej identity v Republike Srbsko a v zahraničí.
Vladimír Valentík sa narodil 14. septembra 1959 v Báčskom Petrovci. Základnú školu a gymnázium absolvoval v rodisku. Študoval filozofiu (1978 – 1982) a neskôr (1980) aj dejiny umenia na Filozofickej fakulte v Belehrade.
V rokoch 1983 – 1986 externe pracoval ako novinár v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu. Po návrate z vojenčiny, v rokoch 1988 – 1990, pracoval ako profesor filozofie na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Externe na Gymnáziu učil aj Výtvarnú kultúru v školskom roku 1993/94. V rokoch 1992 – 1995 pracoval ako novinár Petrovského rozhlasu a kustód Galérie Zuzky Medveďovej v rámci Domu kultúry 28. októbra v Báčskom Petrovci.
V jeseň roku 1995 začal pracovať v tlačiarni Kultúra v Báčskom Petrovci ako redaktor vo vydavateľstve a riaditeľ marketingu tlačiarne. Zároveň na sklonku roku 1995 a začiatkom roka 1996 bol úradujúcim riaditeľom Domu kultúry 28. októbra, v rámci ktorého pracovala i Knižnica Štefana Homolu, Galéria Zuzky Medveďovej, Národné múzeum a Petrovský rozhlas. V lete 1996 bol pri zakladaní Domu kultúry Báčsky Petrovec a vykonával práce jeho riaditeľa do leta roku 2003. V rámci Domu kultúry Báčsky Petrovec organizoval kultúrne poriadania, kinoprojekcie, prácu Galérie Zuzky Medveďovej a reanimoval prácu Národného múzea. V roku 2003 bol pri zakladaní Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci a stal sa jeho prvým riaditeľom (do roku 2005).
Od roku 2006 viedol Vydavateľské oddelenie tlačiarne Kultúra v Báčskom Petrovci a roku 2007 bol pri zakladaní Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci a stal sa jeho riaditeľom. Ako vydavateľ a redaktor podpísal vyše 300 nových slovenských knižných titulov v Srbsku.
Okrem toho, podnietil, založil a organizoval niektoré kultúrne manifestácie: Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, JArt – jarmok umenia, Rockton – rock festival hudobných skupín zo slovenských osád v Srbsku a literárne podujatia Zima s knihou a Srbsko-slovenské básnické kolo.
Od roku 1990 bol predsedom Spolku vojvodinských slovakistov pre Báčku a stal sa i členom redakcie časopisu Nový život, zakladateľom a šéfredaktorom edície Bibliofílie Spolku vojvodinských slovakistov v Novom Sade a šéfredaktorom knižných vydaní Fenix public v Petrovaradíne roku 1993 a členom redakcie divadelného časopisu Igric v Báčskom Petrovci. Je členom redakčnej rady časopisu Dolnozemský Slovák v Nadlaku, v Rumunsku. Je zostavovateľom Národného kalendára za rok 1997 a od roku 2000 po súčasnosť. Roku 2016 založil a je šéfredaktorom Slovenského svetového kalendára, ktorý vydáva Slovenský kultúrny klub v Srbsku. Vladimír Valentík je jeho zakladateľom a predsedom.
Vladimír Valentík vydal separát Vojvodinskí Slováci na sklonku milénia, ktorý zostavil roku 2000. Zostavil aj zborník prác z medzinárodného sympózia v Báčskom Petrovci, ktorý organizoval pri príležitosti stého výročia narodenia akademickej maliarky Zuzky Medveďovej – Výtvarné umenie Slovákov v Juhoslávii (Báčsky Petrovec : Kultúra – Nový Sad : Spolok vojvodinských slovakistov, 2002).
Z oblasti výtvarného umenia vydal prvú knihu roku 1997: Zuzka Medveďová – Výtvarné dielo – Likovno delo – The artistic work (spolu s Jánom Kišgecim). Potom roku 1999 nasledovala kniha Desať rokov činnosti Galérie Zuzky Medveďovej v Petrovci (1989 – 1999), Svet Kovačického insitného umenia roku 2002 a v preklade do srbčiny Svet kovačičke naivne umetnosti a angličtiny The World of the Kovacica Naïve Art roku 2003, výtvarná monografia Karol Miloslav Lehotský (spolu s Ladislavom Čánim) roku 2004, brožúrka Prezentácia a reprezentácia Galérie Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci pri príležitosti 15. výročia činnosti roku 2004, kniha Z dejín výtvarného umenia vojvodinských Slovákov (2007). Zaznamenal a vydal v knižnej podobe Spomienky Martina Jonáša na stretnutia so svetovými celebritami (2020) a v Rumunsku mu roku 2020 vyšla kniha Kroky výtvarného života Slovákov v Srbsku. Bol kurátorom takmer 200 umeleckých výstav prezentujúcich dejiny a súčasnosť výtvarného umenia vojvodinských Slovákov a autorom početných sprievodných katalógových textov.
Zo srbčiny preložil učebnicu pre gymnáziá a stredné odborné školy Výtvarná kultúra (2000, 2008) a vypracoval pre uvedenú učebnicu ako aj pre učebnice pre 6., 7. a 8. ročník základnej školy doplnky z dejín slovenského vojvodinského výtvarného umenia. Zo srbčiny preložil i deväť záverečných kapitol o nemeckej klasickej a súčasnej filozofii v učebnici Dejiny filozofie od Veljka Koraća a Branka Pavlovića (Belehrad : Zavod za udžbenike i nastavna sredstva, 1997).
Roku 2008 zostavil monografiu Selenča 1758 – 2008 pri príležitosti 250. výročia založenia osady a príchodu Slovákov do tejto osady. Roku 2009 bol autorom (spolu so Samuelom Boldockým a Todorom Radanovim) knižočky Významní Slováci v dejinách Kulpína a bol editorom zborníka Kysáč 1773 – 2013.
Bol generačným literárnym kritikom slovenských vojvodinských básnikov Generácie X a zaoberá sa aj dejinami slovenského divadelníctva vo Vojvodine (dokumentárne výstavy: Petrovská divadelná cesta – 2006, 15 rokov Ochotníckeho divadla Janka Čemana v Pivnici – 2009, Majera – 2011, 150 rokov divadla v Petrovci 1866 – 2016, 2016). Bol predsedom Slovenskej redakcie Divadelného múzea Vojvodiny v rámci projektu Výskum dejín divadla na území Vojvodiny od najstarších čias až po súčasnosť a je členom poroty divadelného festivalu DIDA v Pivnici od jeho založenia roku 1995. Roku 2016 vydal knihu (spolu s Dušanom Bajinom) K dejinám divadla v Petrovci 1866 – 2016 a roku 2018 (spolu s Annou Bagľašovou) Divadlo v Aradáči.
Zaoberá sa aj kultúrnou históriou vojvodinských Slovákov. Vypracoval niekoľko muzeálnych panelových dokumentárnych výstav: Petrovec – minulosť a súčasnosť (2005), Ján Čajak – život a dielo (2013) a 150 rokov slovenských novín a časopisov vo Vojvodine 1864 – 2014 (2014). Roku 2017 vydal knihu biografií (spolu s Katarínou Mosnákovou-Bagľašovou) Pamätník slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia.
Bol členom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku od jej založenia roku 2003 po rok 2018 a funkciu podpredsedu konal v rokoch 2003 – 2014. Zaoberá sa predovšetkým kultúrou vojvodinských Slovákov. Účinkoval na početných konferenciách a sympóziách v Srbsku, ale aj na Slovensku, Maďarsku Rumunsku, Poľsku a Česku.
Je nositeľom Ceny Nového života za rok 1992, najvyššieho vojvodinského uznania v oblasti kultúry Iskra kultúry (2008), Špeciálnej ceny Obce Báčsky Petrovec (2017), Medaily Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (2018), dolnozmenského ocenenia Pro Cultura Slovaca (2018), Ceny K. M. Lehotského (2019), Ceny Cyrila Kutlíka za životné dielo od Múzea vojvodinských Slovákov roku 2019 a Ceny Ondreja Štefanka roku 2020.
Je členom Združenia spisovateľov Srbska v Belehrade, Združenia spisovateľov Vojvodiny v Novom Sade, Spolku novosadských literátov v Novom Sade, Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave a Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)