Veľkonočné sviatky, ktoré podľa kresťanského kalendára pripadajú na začiatok jari, sa oddávna prelínali s predkresťanskými zvykmi a obradmi spätými s príchodom nového života. Pre našich predkov bolo obdobie Veľkej noci nielen náboženským, ale aj hlboko symbolickým časom obnovy prírody a ľudského bytia. Zima bola považovaná za obdobie smrti, zatiaľ čo jar symbolizovala znovuzrodenie – ako prírody, tak aj duchovného života. Práve preto sa do kresťanských zvykov postupne začlenili mnohé pohanské tradície, ktoré uctievali prírodné božstvá a kolobeh života.
V ľudovom prostredí sa s Veľkou nocou spájali aj viaceré povery. Napríklad sa verilo, že v období Zeleného štvrtka a Veľkého piatku majú bylinky a voda zázračnú moc. Ľudia chodievali ešte pred svitaním k potokom a riekam, aby sa symbolicky očistili od hriechov a chorôb. V niektorých oblastiach sa voda získaná počas týchto dní považovala za liečivú. Niekde sa tiež hovorilo, že kto sa na Zelený štvrtok napije vína, bude po celý rok zdravý.
Niektoré zvyky mali obradný charakter a dodržiavali sa presne – napríklad zákaz prác na Veľký piatok, kedy sa „ani zem nesmie rušiť". Tento deň bol vnímaný ako čas ticha a rozjímania, bez akýchkoľvek rušivých činností.
Obzvlášť významným dňom bola Veľkonočná nedeľa. Po slávnostných bohoslužbách sa rodiny schádzali k spoločnému obedu a deti dostávali vajíčka – symbol nového života. Maľované kraslice boli darom lásky, priateľstva i úcty. Maľovalo sa prírodnými farbivami – napríklad odvarom z cibule, cvikly alebo orechových škrupín.
Najveselšie a najživšie prebiehal Veľkonočný pondelok. Mladí chlapci chodievali po dedine, často v skupinách, a šibali dievčatá korbáčmi upletenými z vŕbových prútikov, alebo ich polievali vodou. Dievčatá na oplátku chlapcom dávali kraslice, stužky na korbáče alebo ich pohostili sladkosťami.
V niektorých dedinách sa chlapci pri oblievaní aj spievali: veľkonočné koledy a vinše, ktoré želali zdravie, šťastie a dobrú úrodu. Medzi najobľúbenejšie verše patrili rýmy ako:
„Oblievam ťa vodičkou, aby si bola zdravučkou,
aby si mala tváričku, ako jarnú ružičku."
Aj keď sa mnohé veľkonočné zvyky v priebehu desaťročí menili alebo vytrácali, vďaka starostlivosti rodín, učiteľov, cirkvi a kultúrnych spolkov pretrvávajú dodnes.
Zvyky spojené s Veľkou nocou sa v jednotlivých regiónoch líšili, no všetky mali spoločný základ: radosť z príchodu jari, obrodenia a duchovnej očisty.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)