Dvaja spolužiaci, dvaja jubilanti, ktorí v tomto roku oslavujú šesťdesiatiny. Dvaja výnimoční ľudia, ktorí svojím nezištným činom dávajú nádej iným – úspešní darcovia krvi. V tomto jubilejnom roku by mohli osláviť aj svoje 120. darovanie – 120-krát dali časť seba neznámemu človeku. Narodili sa v roku 1965. Spolu chodili do základnej školy, dokonca sedávali v jednej lavici. A práve táto lavica by si možno zaslúžila zápis do knihy rekordov – veď z nej vyšli dvaja darcovia, ktorí spolu darovali už približne 100 litrov krvi.
Obaja do konca roka 2024 absolvovali 117 odberov a veria, že ak im zdravie dovolí, darcami budú do 65 rokov, čo je zákonom stanovený maximálny vek pre darovanie krvi. Srdečne im želáme, nech sa tak stane.
Začiatok tejto výnimočnej cesty bol pritom celkom nenápadný. Mladý Vladimír Čáni – Čečo – mal práve osemnásť rokov, čerstvo získaný občiansky preukaz a slobodu rozhodovať sám za seba. Vstúpil do miestnosti, kde sa konala akcia dobrovoľného darcovstva krvi. Možno to bolo rozhodnutie okamihu, ale istotne ho ovplyvnila aj jeho mama Zuzana Čániová, rodená Slavková – dlhoročná darkyňa krvi. Ako dieťa ju často sprevádzal na výlety organizované pre darcov – do Aranđelovca, na Palić... a tieto spomienky v ňom zostali hlboko zakorenené.
Keď si v ten deň ľahol na lôžko a zdravotník mu vpichol ihlu do žily, vedel, že robí správnu vec. Nie len pre seba, ale najmä pre tých, ktorí možno práve v tej chvíli bojovali o život. Vtedy sa odoberalo 250 gramov krvi, dnes je to 450. No jeho vnútorné presvedčenie zostalo rovnaké – cíti sa silný, zdravý a hrdý, že jeho rozhodnutie má zmysel.
Jaroslav Popović sa darcom stal počas vojenskej služby, ako 19-ročný. V Belehrade, vo vojenskej nemocnici VMA, spolu s ďalšími vojakmi z Gardovej brigády odpovedal na výzvu, keď bola naliehavo potrebná krv. Odvtedy ubehli desaťročia, ale jeho ochota pomáhať druhým sa nezmenila.
Obaja sú neodmysliteľne spätí s Báčskym Petrovcom. Jaroslav je zanieteným športovcom, ale jeho srdce bije aj v rytme tradície, komunity a solidarity. Láska k tradíciám a gastronómii ho priviedla k založeniu družstva Kulen a k iniciovaniu festivalu petrovskej klobásy. Pre neho to nebola len gurmánska záležitosť – bol to prejav hrdosti na rodný kraj. Petrovská klobása sa aj jeho zásluhou stala oficiálne uznaným produktom s geografickou ochrannou značkou. Venoval jej knihu Petrovská klobása a napísal aj text piesne o tomto jedinečnom výrobku. Okrem toho je autorom niekoľkých divadelných hier, zaujíma sa o spoločenské dianie a je aktívny v Matici slovenskej v Srbsku i v Miestnej organizácii Červeného kríža v Báčskom Petrovci. V súčasnosti pôsobí v Riaditeľstve tovarových rezerv AP Vojvodiny.
Vladimírova vášeň sa volá hudba. Hoci sa profesijne venuje poľnohospodárstvu, hudba mu vždy hriala dušu. Hral na kontrabase, gitare, ústnej harmonike, vystupoval so všetkými folklórnymi súbormi v okolí i so skupinou Southlanders. Rovnako ako pri darcovstve, aj v hudbe cítil silné puto medzi ľuďmi – možno práve preto preňho mali oba svety taký hlboký význam.
Dnes, keď sa obaja obzrú späť, môžu byť právom hrdí. Takmer 120-krát podali pomocnú ruku tým, ktorí ju najviac potrebovali. Byť darcom nie je len čin – je to postoj, životný štýl, odkaz. Odkaz, že darovaním krvi darujeme život.
Ich životné príbehy si našli miesto aj v srbsko-slovenskej knihe Kataríny Pucovskej Stopami dobroty / Tragovima dobrote - Červený kríž Báčsky Petrovec – Storočnica založenia a 80. výročie obnovenej činnosti, Crveni krst Bački Petrovac – Stogodišnjica od osnivanja i 80. godišnjica obnove delatnosti, ktorú v tomto roku vydal Červený kríž Báčsky Petrovec.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)