V priestoroch Galérie v podkroví Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici otvorili vo štvrtok 21. augusta 2025 výstavu grafických diel mladej slovenskej autorky z Báčskeho Petrovca – Emílie Valentíkovej Labátovej. Návštevníci si môžu do konca septembra pozrieť viac ako päťdesiat jej prác, ktoré spájajú precíznosť grafických techník s hlbokým symbolickým posolstvom.
Foto Vladimír Valentík
Emília Valentíková Labátová sa narodila v roku 1992 v Novom Sade. V tomto meste absolvovala základné štúdium maľby a grafiky a v roku 2019 ukončila Akadémiu umení. Už počas štúdií a prvých rokov tvorby vystavovala doma, na Slovensku i v Kanade, pričom postupne vyprofilovala svoj charakteristický výtvarný jazyk.
Jej grafiky sa vyznačujú geometrickou abstrakciou a opakujúcimi sa motívmi schodov a rámov. Tieto prvky nesú v sebe symboliku ľudskej túžby po poznaní, hľadania ciest i neustálej snahy prekračovať vlastné hranice. Valentíková využíva široké spektrum techník – od linoleorytu cez akvatintu až po digitálnu tlač – čím dosahuje rozmanitosť výrazových polôh.
Na vernisáži sa prihovorila kurátorka výstavy Mgr. art. Michaela Tettingerová, ktorá zdôraznila umeleckú vyzretosť i osobitý rukopis mladej grafičky, tvorbu ktorej poznačuje majstrovstvo grafických foriem s hlbokým vnútorným obsahom.
O širšom kontexte prezentovania vojvodinskej slovenskej kultúry v Banskej Bystrici hovoril výtvarný kritik Vladimír Valentík, pripomínajúc takmer dvadsaťročnú tradíciu spolupráce so Štátnou vedeckou knižnicou. Vernisáž obohatilo hudobné vystúpenie speváčky s gitarou Andy Lou a na záver sa prítomným prihovorila aj samotná autorka, ktorá poďakovala organizátorom i publiku.
Výstava GRAFIKA je prehliadkou vizuálne atraktívnych diel a výzvou na zamyslenie sa nad zmyslom ľudskej existencie a schopnosťou umenia sprostredkovať hlboký vnútorný zážitok.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)