Pri príležitosti Dňa prímeria, 11. novembra, si aj vojvodinskí Slováci pripomínajú pamiatku všetkých, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Historik Jaroslav Miklovic v tejto súvislosti upozorňuje na štatistiky, ktoré dokumentujú rozsah obetí z radov našich predkov – slovenských mužov z dolnozemských osád, zmobilizovaných do rakúsko-uhorskej armády. Posledný sčítací súpis obyvateľstva Rakúsko-Uhorska sa uskutočnil roku 1910. Podľa týchto údajov na území vtedajších žúp – Báč-Bodrožskej, Sriemskej a Torontálskej – žilo spolu 60 121 Slovákov. V priebehu Veľkej vojny ich zahynulo 1 349, čo predstavuje 2,24 % populácie.

Foto archív Žeľka Čapeľu
„Tieto čísla majú svoj ľudský rozmer – každý z tých 1 349 Slovákov mal domov, rodinu, detstvo, sny," pripomína Miklovic vo svojej publikácii Zoznam vojvodinských Slovákov padlých vo Veľkej vojne 1914 – 1918 sa pokúsil spísať čo viac mien slovenských obetí. Autor podrobne zaznamenáva aj pôvod a okolnosti smrti slovenských vojakov z Vojvodiny. Najviac obetí pochádzalo z troch najväčších slovenských osád: Báčskeho Petrovca, Starej Pazovy a Kovačice.
Podľa údajov z roku 1910:
• Stará Pazova mala približne 7 000 Slovákov, z čoho zahynulo 179 (2,55 %),
• Báčsky Petrovec 7 355 Slovákov, z toho 192 (2,61 %),
• Kovačica 3 200 Slovákov, z ktorých 124 (3,87 %) položilo život.
Najviac obetí bolo z Petrovca, avšak percentuálne najviac padlých pochádzalo z Kovačice.
Jaroslav Miklovic v knihe znovu oživuje vo vojne stratené ľudské životy a stavia im pomník na večné časy. Kniha je tak nielen súpisom, ale aj symbolickým albumom úmrtí, nad ktorým sa vznáša neviditeľný prach emócií hlbokého ľudského súcitu.
Dnešný Deň prímeria je preto dňom spomienky na všetkých, ktorí padli v menších i väčších vojnách, ale aj výzvou nezabúdať. Historik Jaroslav Miklovic svojou prácou ukazuje, že za každým číslom v štatistike stojí konkrétny človek, jeho osud a tragédia. A práve pripomínanie týchto príbehov je najlepšou formou úcty a vďaky.
Dátum 11. november má pre vojvodinských Slovákov symbolický význam aj v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Práve v tento deň, roku 1944, bola na nádvorí petrovského gymnázia formovaná XIV. Vojvodinské úderné slovenské brigády (VÚSB). Z tohto miesta vtedy vyrazilo 1 200 bojovníkov, prevažne mladých mužov, z ktorých mnohí mali len sedemnásť rokov. Postupne sa k nim pridávali ďalší slovenskí dobrovoľníci, až ich počet dosiahol 2 341. Tak v chladných jesenných dňoch roku 1944, keď slovenské osady vo Vojvodine už boli oslobodené spod okupácie, sa mnohí Slováci z vlastnej iniciatívy pridávali k partizánskym jednotkám. Lojálne a solidárne odchádzali oslobodzovať krajinu.
O tom viac TU: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/11057-mali-sme-sedemnast-rokov
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)