FK Kulpín

Michal Ďuga – 75 rokov v znamení pocty slovu

Dolnozemský spisovateľ, básnik, prekladateľ a publicista Michal Ďuga sa dožíva významného životného jubilea – 75 rokov. Jeho meno je už desaťročia pevne zapísané v dejinách slovenskej literatúry vo Vojvodine a zároveň presahuje regionálny rámec – tematicky, jazykovo i hodnotovo. Rodák z Kulpína (1951) vyrastal v prostredí, kde sa prirodzene prelínali slovenské kultúrne tradície s viacjazyčnou realitou Dolnej zeme. Tento priestor sa stal trvalou súčasťou jeho tvorby – nie ako folklórny ornament, ale ako existenciálny priestor pamäti, pokory a zodpovednosti za slovo.

 

Michal Ďuga – 75 rokov v znamení pocty slovu

 

Už v raných zbierkach Spiace motýle (1976), Krok a Prometeus (1979) sa Michal Ďuga predstavil ako básnik hľadajúci rovnováhu medzi vnútorným napätím a pokojným gestom. Postupne sa jeho poézia prehlbovala, zhusťovala a nadobúdala meditatívny, miestami až modlitebný charakter. Zbierky ako Zem, Výklad snov, Trosky ticha či Krajina divých jabloní svedčia o autorovi, ktorý sa neponáhľa, ale trpezlivo „zostupuje po svahu myšlienok" k dozrievajúcemu tichu.

Symbolika ohňa, ticha, krajiny a ľudskej reči sa v jeho poézii opakovane vracia. V básni Sudičkám prosí o „ešte jednu mladosť", aby mohol dopísať báseň, ktorú nosí v srdci „ako oheň nebeský". Nie je to prosba zo strachu pred koncom, ale pokorné vedomie, že tvorba je údel, ktorý sa má naplniť až do posledného slova. Slovo preciťuje ako zverený mu záväzok.

V jeho veršoch „vznešeným údelom človeka je dodržať svoje slovo". Práve slovo – obyčajné, ľudské, vyslovované potichu – je v jeho tvorbe nositeľom nádeje. V zbierke Krajina divých jabloní sa objavuje výzva: „Postoj človeče, aspoň na okamih!" – zastaviť sa, uvedomiť si zmysel bytia, zachytiť omrviny nádeje ešte skôr, než sa sen rozplynie.

Popri vlastnej tvorbe zohral Michal Ďuga nezastupiteľnú úlohu ako redaktor a kultúrny organizátor. Pôsobil v Rádio-televízii Nový Sad, vo vydavateľstve Obzor, v tlačiarni Kultúra i v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu, kde bol dlhé roky zodpovedným redaktorom týždenníka Hlas ľudu. Ako šéfredaktor magazínu Rovina a mesačníka Nový život významne prispel k formovaniu literárnej a kultúrnej reflexie dolnozemských Slovákov po roku 1989.

Okrem poézie pre dospelých sa Michal Ďuga venoval aj literatúre pre deti (Chytačky, hra A už to máme), próze (Osud ľavej nohy) a literárnej kritike. Prekladal zo srbčiny i do srbčiny a jeho básne sa dostali do viacerých domácich i zahraničných antológií. Je nositeľom Ceny Nového života (1979) a dlhoročným členom literárnych i novinárskych spolkov.

Aj dnes, v pokornej krajine divých jabloní, básnik sníva svoj sen.

V básni Sen sa ticho stáva „poslednou slamkou nádeje", v ktorej možno privítať nový deň. Aj v tom je sila Ďugovej poézie – neponúka rýchle odpovede, ale priestor na stíšenie. V krajine tieňov, divých jabloní a detského plaču ostáva reč – obyčajná, ľudská – tým najcennejším darom.

Sen

Niekedy tá hrobová tichosť
v ktorej skrývame oči
pred zrakom
súperov
nenásytných svetla a našich úsmevov
býva nesmierne veľká

a často
v neskorých hodinách plných obáv
a nedočkavého čakania
práve ona je tou
poslednou slamkou nádeje
na ktorej
privítame nový deň

preto teraz
v tomto okamihu bezdného ticha
prosíme báseň iba o odpustenie

lebo hovor pomaly
stráca zmysel
a už je neskoro
začať odznova tento sen

Sudičkám

Ešte len jednu mladosť mi dajte, vládkyne,
ešte len jednu možnosť, aby spev úplne dozrel.

Veď aj teraz, kým spúšťam sa po svahu svojich myšlienok
napiť sa vody z horskej studničky
hlboko v doline pri rieke mladosti
v náhodných odtlačkoch objavujem
jej úsmev.

Preto mi doprajte, vládkyne,
nech dopíšem ešte túto báseň,
ktorú ako oheň nebeský nosím v srdci,
hoci to bude už naposledy!

Nech vzplanie napokon láska v tele,
v tejto pokornej krajine tieňov,
kde vznešeným údelom človeka je
dodržať svoje slovo.

Aspoň na okamih byť skutočným tvorcom,
aj to mi, pre tento temer už vynosený život, stačí.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články