Výtvarná tvorba petrovského rodáka Michala Kiráľa (1955 – 1995) v týchto dňoch sa prihovára návštevníkom v dvoch metropolách – v Bratislave a Belehrade. Jeho diela, ktoré vznikali v druhej polovici 20. storočia, si tak nachádzajú nových divákov paralelne v dvoch krajinách. Výstava Michal Kiráľ – Môj malý svet, otvorená 12. februára 2026 v priestoroch medzinárodného domu umenia pre deti v BIBIANA v Bratislave, potrvá do 26. apríla 2026 a včera v Belehrade otvorili kolektívnu výstavu Generácia '79 v Galérii 73, ktorá bude verejnosti sprístupnená do 25. apríla.
Michal Kiráľ patril k tým autorom, ktorí dokázali spojiť výtvarnú invenciu s citlivým vnímaním sveta detí i dospelých. Jeho „malý svet" je v skutočnosti veľkým priestorom imaginácie, poetiky a jemnej symboliky. Ako maliar, grafik, ilustrátor i pedagóg významne ovplyvnil výtvarný život Slovákov vo Vojvodine a jeho diela dodnes pôsobia sviežo a aktuálne.
Paralelne s bratislavskou prezentáciou (https://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/12870-michal-kiral-moj-maly-svet) sa Kiráľovo meno objavuje aj v Belehrade, kde je v Galérii 73 súčasťou kolektívnej výstavy Generácia '79 (https://galerija73.com/dogadjaj/generacija-79-grupna-izlozba-grafika). Táto výstava združuje absolventov oddelenia aplikovanej grafiky Fakulty výtvarných umení, ktorí ukončili štúdium v roku 1979. Hoci sa mnohí z nich viac ako štyri desaťročia nestretli, spoločná výstava ich symbolicky opäť spojila.
Príbeh tejto generácie je zároveň príbehom jednej epochy. Ako spomínajú jej členovia, vstupovali do sveta umenia v čase bez digitálnych technológií, keď sa všetko tvorilo rukou a s dôrazom na remeslo. Po dramatických spoločenských zmenách konca 20. storočia sa museli nanovo hľadať – ľudsky aj profesionálne. Napriek tomu sa väčšina z nich presadila doma i v zahraničí ako uznávaní autori, pedagógovia či dizajnéri.
Osobitné miesto na výstave patrí aj tým, ktorí už nie sú medzi živými – medzi nimi aj Michal Kiráľ. Jeho spolužiak a blízky priateľ Rastko Ćirić si naňho spomína ako na výnimočnú osobnosť, ktorej dielo i život boli predčasne ukončené. Kiráľ zomrel vo veku štyridsiatich rokov, no aj za tento krátky čas stihol vytvoriť rozsiahle a hodnotné dielo.
Na výstave v Belehrade tak symbolicky „stojí" po boku svojich spolužiakov – ako rovnocenný člen generácie, ktorá prešla cestou od Gutenbergovej éry až po súčasnosť poznačenú digitálnymi technológiami.
Práve vďaka úsiliu jeho manželky Márie a tiež jeho priateľov, sa Kiráľove práce opäť vracajú do povedomia odbornej i širšej verejnosti.
Jeho „malý svet" tak aj dnes zostáva otvorený – pre každého, kto je ochotný doň vstúpiť.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)