Juraj Guča – lekár, ktorý prežil svoju vlastnú Golgotu

Podrobnosti

Uverejnené 5. 09. 2026

150 rokov od narodenia Juraja Guču
Bol lekárom, panslavistom, vojnovým dobrovoľníkom a človekom, ktorého život poznačili vojny, epidémie, smrť i neobyčajná odvaha. Dr. Juraj Guča z Báčskeho Petrovca prežil udalosti, ktoré by stačili na niekoľko životov. Stroskotanie lode, päť hodín v rozbúrenom mori, ústup desaťtisícov ľudí cez albánske hory, hlad, týfus a smrť blízkych. A predsa vždy znova pokračoval. Juraj Guča sa narodil 29. júna 1876 v Báčskom Petrovci. Po základnej škole študoval na gymnáziách v Novom Vrbasi a Sarvaši a potom medicínu v Budapešti. Neskôr, rozčarovaný pomermi a silnejúcou maďarizáciou, odišiel do Spojených štátov amerických. Od roku 1908 pôsobil ako lekár v Chicagu.

Jeho presvedčenie o slovanskej vzájomnosti ho však priviedlo k pomoci Srbsku. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zapojil do amerických humanitárnych výprav na Balkán. Už prvú výpravu viedol dr. Jan Rudiš-Jičinský a Guča sa jej zúčastnil spolu so svojou manželkou Selmou. Tá sa v Srbsku obetavo venovala chorým a raneným a získala prezývku „gevgelijská sestrička". Počas epidémie škvrnitého týfusu však ochorela a zomrela. Týfus prekonal aj samotný Guča.

V roku 1916 sa na Balkán vydal opäť. Tentoraz bol vedúcim päťčlennej zdravotníckej skupiny, ktorú financoval americký mecenáš J. W. Fronthigham. Spolu s ním cestoval český lekár dr. Čunat, František Synáček a ošetrovateľky Marienka Lamošová zo Slovenska a Štepánka Hamplová z Čiech. Výprava viezla 645 debien zdravotníckeho materiálu a sprevádzala ju veľká skupina čiernohorských dobrovoľníkov.

Z Halifaxu vyplávali 8. decembra 1915 na lodi Italia. Po zastávke v Gibraltári pokračovali talianskou loďou Brindisi. Tá sa však do svojho cieľa nikdy nedostala.

Bolo ráno 5. januára 1916. O 8.12 hodine loď narazila na mínu. Výbuch ju roztrhol na dve časti.

Guča v okamihu katastrofy nezabudol, že je lekárom. Pokúšal sa zachrániť svoje spolucestujúce a dostať ich do záchranného člna. Keď sa čln prevrhol, skočil za nimi do mora. Silný prúd ho však odtrhol od ostatných. Slečna Hamplová zmizla vo vlnách a druhý lekár zahynul tiež.

„Päť hodín som bol vo vode, kým ma nezachránili," spomínal neskôr Guča. Zo všetkého, čo mal pri sebe, mu zostali iba hodinky a 45 dolárov v zlate.

Na lodi bolo približne 428 ľudí, prevažne čiernohorských vojakov vracajúcich sa do vlasti. Väčšina z nich však domov nikdy nedorazila.

Guča a Marienka Lamošová sa po katastrofe dostali do Podgorice. Ani tam však nenašli pokoj. Rakúsko-uhorská armáda postupovala a čiernohorské a srbské jednotky ustupovali. Spolu s nimi sa vydali na jednu z najtragickejších ciest prvej svetovej vojny – cez Skadar k pobrežiu a ďalej na Korfu.

Guča neskôr túto cestu opísal ako strašnú Golgotu. Desaťtisíce vojakov a utečencov kráčali v zime cez hory bez dostatku jedla a vody. Sám spomínal, že počas pochodu prešli úsek dlhý 27 míľ bez jedla. Cesta bola lemovaná mŕtvymi a umierajúcimi, ktorí prosili o pomoc.

„Všetko nám to pára¬lo srdce a najmä, keď sme nemohli vyhovieť umierajúcim – nemali sme ani jedno, ani druhé," zaznamenala jeho spomienku Národná jednota v roku 1940.

V pochode bolo podľa jeho svedectva približne 150-tisíc ľudí. Každý z nich bol podľa Guču nešťastníkom.

O desaťročia neskôr na katastrofu lode Brindisi spomínala aj Mariena Skálová, rod. Lamošová. Jej spomienka potvrdzuje Gučovu duchaprítomnosť v okamihu, keď sa okolo nich šírila panika. Kým ľudia pobehovali v zúfalstve, on zachovával rozvahu a snažil sa zachrániť ostatných.

„Dr. Guča zachoval veľkú duchaprítomnosť... iba dr. Guča nestratil rozvahu," spomínala po rokoch.

Život Juraja Guču však ani po tejto skúsenosti nebol príjemnejší. Po návrate do Spojených štátov pokračoval v lekárskej praxi v Chicagu. V roku 1938 sa rozhodol vrátiť do rodného Petrovca. Chcel tu pôsobiť ako lekár, no svoje povolanie vykonávať nemohol.

Ani vtedy sa však nestiahol do ústrania. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa ako dobrovoľný lekár prihlásil do XIV. vojvodinskej, slovenskej údernej brigády. Po boku partizánov sa zúčastnil viacerých bojov a opäť poskytoval pomoc raneným.

Po vojne ho ako amerického občana postihla konfiškácia rodičovského domu. Bez prostriedkov a možnosti uplatniť sa v rodisku sa napokon musel vrátiť do Spojených štátov.

Juraj Guča zomrel 30. apríla 1964 v Chicagu. Mal takmer 88 rokov.

Katarína Pucovská

Twitter