Bolo to v roku 1940 a o novej továrni v Petrovci písali v augustovom čísle novín Národná jednota. Citujeme: „V Petrovci máme nateraz tri konopné fabriky a tiež i rozličné priemyselné podniky, ktoré majú zavedený elektrický pohon. Najnovšie bola u nás založená i moderná tkáčovňa („tkalcovňa) na elektrický prúd, ktorá bude denne vyrábať asi 600 m. konopného plátna a vriec. Túto tkáčovňu zakladá známy náš továrnik Pavel Majera a tým rozšíril svoj podnik na investičný kapitál v hodnote 1,500.000 din. Tkáčovňa bude predbežne pracovať len pre vojsko. Týmto podnikom dostane sa viacej práce nášmu chudobnému ľudu."
Pavel Majera mal prenajatý aj veľký sklad Andreja Struhára a keďže bol veľmi pokrokový, mal aj telefonické číslo, vtedy ešte jednociferné: číslo 6
A druhý Petrovčan, tiež Majera, bol podnikavý, ale huncútsky naladený. Príbeh o ktorom sa rozpráva – písať sa o tom nemohlo, keďže sa vraj odohral v polovici 19. storočia a vtedy sme tu žiadnu tlač ešte nemali, vyrozprával dedo svojmu vnukovi Vladislavovi Harmincovi a ten si ho zapísal. Dedo vraj pamätal búrlivé časy v rokoch 1848. Rozprával, že pri nájazde maďarských husárov utekali Slováci do susednej nemeckej dediny – do Buľkesu (Maglić) a Srbi do Silbašu. V Buľkesi, za jasných mesačných nocí, trávili noci na pažiti pri vetrových mlynoch.
V tom čase Kulpínčanov vystrašil aj figliar, Petrovčan Majera. V časti chotára Viničky pripevnil vraj na zadné kolesá voza „košnicu". Toto delo namieril na Kulpín. Nastal strach z bombardovania a Kulpínčania hybaj do Buľkesu. Dodnes sa tu na také žarty povie: „To je Majerovo delo."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)