Klub poľnohospodárov Kulpín

Veľký pán ušľachtilého starého razenia

(Spomienka na Vladimíra Valenta)

Ticho a takmer nebadane z našich životov, bohužiaľ, odišiel ďalší výnimočný človek, vážený člen slovenskej komunity, profesor Dr. Vladimír Valent. Nič nenasvedčovalo tomu, že nás opustí. Ešte pred niekoľkými dňami, podľa starého dobrého zvyku, preposlal prostredníctvom elektronickej komunikácie najnovšie vydanie časopisu Slovákov v diaspóre. Podobal sa na nejakého snaživého agentúrneho novinára, ktorý si rôznorodé informácie nenecháva pre seba, ale ich dennodenne preposiela najširšiemu kruhu známych. Týmto spôsobom som aj ja od profesora Valenta pravidelne prijímal oznámenia a pozvánky na dôležité kultúrne udalosti a odborné stretnutia, elektronické verzie časopisov, odborné a vedecké práce z oblasti technológie, ochrany životného prostredia, histórie a kultúry Slovákov, zaznamenané anekdoty a vtipy, zbierky špičkových fotografií prírody, významných kultúrno-historických pamiatok, vychýrených galérií a múzeí, exotických turistických destinácií, korešpondenciu a polemiky, ktoré viedol s dôležitými ľuďmi v krajine a v zahraničí atď. Vždy, keď som mu poslal svoje odborné práce, novinové články, text prejavu – polemiky alebo elektronickú verziu slovenskej prílohy v lokálnom týždenníku Pančevac, galantne poďakoval a záväzne poslal svoje dojmy, pripomienky a návrhy v podobe rozsiahlej analýzy. Bol naozaj vnímavý poslucháč a spolubesedník v dialógu.

 

Veľký pán ušľachtilého starého razenia

 

Predmetné dlhšie vymenovanie poukazuje na to, aký široký rozsah záujmov a vedomostí mal profesor Valent. Zdalo sa teda, že je v dobrom zdraví: stav bez zmien. Samotný profesor Valent sa nám počas posledných dvadsať rokov zdal byť stále rovnaký: šedivý, avšak vitálny, nižšieho rastu, ľahkých pohybov, avšak prenikavého hlasu. Vždy bol veľmi príjemný, ústretový, človek vycibrených manierov, veselej povahy, energický, výrečný a dôkladný pri výklade. Mnohí mu v Matici slovenskej potajomky vyčítali práve tú jeho dôkladnosť a rozsiahlosť prejavu. Nemali trpezlivosť vypočuť si ho. Hoci si bol toho vedomý, ja som mu, v snahe byť vtipným, radil, aby bol moderný a všetko zhrnul do prejavu v dĺžke jednej reklamy. Ako uznávaný univerzitný profesor (do dôchodku pôsobil ako riadny profesor na Technologicko-metalurgickej fakulte Univerzity v Belehrade) a erudovaný odborník starého razenia, si prial iba verne slúžiť pravde a zveľaďovaniu slovenskej menšiny v Srbsku. Len z niektorých súkromných rozhovorov, nie však z jeho vystupovania a správania k iným, sa dalo vytušiť, že sa veľakrát stretával s nepochopením a zažíval sklamania v slovenskej komunite.

Každé stretnutie s ním znamenalo pre mňa malú radosť z toho, že získam nejaké nové poznatky a budem si užívať chvíle poznačené jeho výrečnosťou v rodnej slovenčine. Obzvlášť rád som počúval profesora Valenta, keď spomínal na svoje detstvo a ranú mladosť v rodnej Selenči. Vďaka nemu sa Selenča stala výnimočnou, blízkou a drahou aj pre mňa, napriek tomu, že som v nej bol iba dvakrát. Nedostatočne pre dedinu, ktorá vďaka opisom profesora Valenta nadobudla arkádsky vzhľad. Nejako som od neho stále očakával novinky, že sa sťahuje, vracia do svojho milovaného rodného mesta, čo sa však nestalo. Bolo by úžasné, keby v jeho pozostalosti zostal rukopis spomienok na najmladšie dni v Selenči. Profesor Valent bol uznávaný aj v samotnej Slovenskej republiky. Jeho slovo malo váhu a domnievam sa, že bol aj najlepším neoficiálnym veľvyslancom dolnozemských Slovákov v materskej krajine a inde. Nielen preto, že mal vysokoškolské vzdelanie, bol sčítaný, uznávaný odborník a autorita vo svojej oblasti, korektný znalec slovenského jazyka a dobrý hovorca, ale aj preto, že nikdy neprejavoval ambície dosiahnuť vysoké postavenie a ani neloboval, aby mu bola udelená nejaká lukratívna úloha. Ako skromnému človeku s vysokou morálkou, ktorý si bol vedomý svojich kladov a hodnôt, mu bolo úplne cudzie spoplatňovať svoju oddanosť slovenskosti a prejavovať túžbu po verejnom uznaní a ocenení. Ako slobodomyseľný a intelektuálne stabilný človek, vyhýbal sa akémukoľvek záujmovému zoskupeniu a klanovým dohodám.

Zostáva nám pekná spomienka na profesora Vladimíra Valenta ako jedného z posledných, legendárnych členov starej gardy obnovenej Matice slovenskej v Srbsku. Mali sme sa od neho čo naučiť.

Sláva vám a vďaka, pán profesor.

 

Ivan Zafirović, Vojlovica-Pančevo

 

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články