Jubileum Padiny a maliarsky i pamäťový hold Pavla Povolného Juhása
Padina si v tomto roku pripomína významné jubileum – 220 rokov od svojho založenia. Dedina vznikla v roku 1806 na nehostinnom území južného Banátu, na okraji Deliblatskej piesočiny, kde sa piesok, vietor a nedostatok vody stali každodennou skúškou života. Dejiny Padiny sú zároveň dejinami vytrvalosti slovenských evanjelických kolonistov, ktorí sem prišli začiatkom 19. storočia v nádeji na náboženskú slobodu a dôstojný život. Slovenskí osadníci prichádzali do priestoru bývalej Vojenskej hranice s vedomím, že ich čakajú tvrdé podmienky. Najväčším problémom nebola ani tak pôda či klíma, ale voda – alebo skôr jej dlhodobý nedostatok. Kým v okolitých obciach bola podzemná voda dostupná v malej hĺbke, v Padine ju bolo treba hľadať 25 až 40 metrov pod zemou. A práve tento zápas o vodu sa stal jedným zo základných príbehov padinskej identity. Táto dedina vyrástla zo smädu.
Padina leží na rozhraní dvoch svetov: rovinatej, miestami zaplavovanej banátskej nížiny a suchých, zvlnených pieskov Deliblatskej piesočiny. Ako píše Pavel Povolný Juhás vo svojej knihe, dedina je založená „na západných pieskovitých svahoch, ktoré košava stáročiami nanášala ktovie odkiaľ". Práve táto poloha spôsobila, že Padinčania takmer 170 rokov zápasili s nedostatkom pitnej vody.
Voda sa stala doslova otázkou prežitia – pre ľudí, hospodárske zvieratá i celé hospodárstva. V dedine fungovalo 12 verejných studní, približne jedna na každých 500 obyvateľov. Každá mala svoje meno, príbeh a miesto v pamäti komunity: Prvá, Druhá, Štvrtá pod kostolom, Farkašova, Šajbenova, Na Seleši, Na Čabe či Poľa Karlečikov. Niektoré boli plytšie v doline, iné nad ňou dosahovali hĺbku viac ako 40 metrov.
Pavel Povolný Juhás – maliar, kronikár, pamätník
S jubileom Padiny sa symbolicky stretáva aj životné jubileum insitného maliara Pavla Povolného Juhása, ktorý sa narodil v roku 1946 v Padine. Poľnohospodár telom i dušou sa od roku 1985 venuje aj maliarstvu a postupne sa vyprofiloval ako výrazná osobnosť dolnozemskej insitnej scény.
Jeho obrazy sú naplnené hroznom, vínom, vinohradmi, pivnicami presvetlenými lúčmi svetla, ale aj ekologickými a pamäťovými témami. Juhás však nie je iba maliarom – je aj svojráznym kronikárom Padiny. Svedčí o tom jeho kniha Padinské studne – mletá voda, ktorá je výnimočným spojením textu, osobnej spomienky a olejomaľby.
Studne ako studne života
Kniha Padinské studne – mletá voda je autorovým hlbokým holdom studniam, ktoré po celé generácie udržiavali Padinu pri živote. Juhás v nej opísal a zároveň namaľoval všetky padinské studne, zachytil ich podobu, atmosféru i príbehy ľudí, ktorí pri nich stáli v dlhých radoch so sudmi – „vodármi".
Spomína na časy, keď sa voda vyťahovala pomocou koní, keď sa jeden deň v týždni venoval výlučne jej dovážaniu a keď sa radosť merala tým, že mohol zastať „s vodárom hneď pod rúru, bez čakania". Je to obraz sveta, ktorý dnes už neexistuje, no v pamäti autora a v jeho obrazoch zostáva živý.
Súčasťou knihy je aj tichá, ale dôležitá kapitola o obetiach padinských studní. Štyri tragické príbehy detí a dospelých, ktorí v nich prišli o život, pripomínajú, že voda – hoci životodarná – bola aj nebezpečná. Juhás ich zaznamenáva s pietou a vedomím, že bez pravdy by pamäť nebola úplná.
Ako sám píše, túto históriu zaznamenal preto, lebo „nás je všetko menej, ktorí sme vyrástli na vode mletej". Je to kniha vďaky tým, ktorí studne kopali, udržiavali a zabezpečovali vodu iba pomocou koní a ľudskej sily.
Jubileum 220 rokov Padiny a životná osemdesiatka maliara nepredstavujú iba súčet rokov. V oboch prípadoch ide o príbeh vytrvalosti, práce, pamäti a identity.
Padina – dedina zo smädu – má dnes svoju vodu, ale aj svoju pamäť, ktorá aj vďaka tejto knihe nezmizne.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)