Do Popolcovej stredy trvajú fašiangy – obdobie plesov, karnevalov, ale aj tradičných priadok, páračiek, zabíjačiek a svadieb. Na dolnej zemi mali osobitné miesto práve priadky. Známe bývali priadky „na Zuzany", 19. februára. V tomto roku však pripadnú Zuzany už do pôstnej doby, – deň predtým bude Popolec, Popolcová streda, a to je aj koniec fašiangového obdobia. Na priadky a karnevaly zostáva teda ešte len zopár dní. Práve s priadkami sa spája aj typické jedlo našich predkov – krumple na ťapši. V sedliackych peciach sa piekli spolu s mäsom zo zabíjačky, klobásami a rebrami, ktoré najčastejšie boli aj trochu vyúdené.
Popolcová streda je v kresťanskej tradícii výrazným predelom: dňom, keď sa symbolicky „pochováva basa", hudba utíchne a až do Veľkej noci sa nekonajú zábavy, karnevaly ani sobáše. Pre kresťanov sa týmto dňom začína 40-dňové pôstne obdobie – čas prípravy na Veľkú noc. Jeho zmyslom je aj striedmosť v jedle, no predovšetkým výzva k duševnej očiste, pokániu a vnútornému „veľkému upratovaniu". Až po tomto očistení, posilnení a stíšení môže človek vstúpiť do nového životného cyklu, ktorý Veľká noc symbolizuje.
Zatiaľ sa však treba telesne posilniť.
Náš typ sú „krumple na ťapši so škraňou" (žgraňou).
Škraňa – jej chuť si mnohí pamätáme a na ňu spomíname.
Je to dolná bravčová čeľusť so svalstvom. Po zabíjačke sa nasolila, často trochu vyúdila a pri vhodnej príležitosti sa piekla s krumpľami na ťapši. Mäsa na nej síce veľa nebýva, no jeho chuť je výnimočná a nezabudnuteľná.
Osobitne plastickú spomienku na zuzanovské priadky a krumple na ťapši ponúka novinárka na dôchodku Anna Dudášová:
„U nás v Petrovci bývali na Zuzany priadky, keď sa záväzne v sedliackej peci piekli krumple na ťapši s hrubou a tenkou klobásou a rebrami a nechýbala ani škraňa. V druhej ťapši sa piekli dve sliepky. Priadkári boli u nás celý deň, tak aby bolo čo dať na stôl aj podvečer. Zo sladkostí bolo to 'hrubvo' koláča – makové a tvarohové – a záväzne aj mamina 'dvojaká' krempita: polovica krémová, polovica šamová."
Výrazy „žgraňa" či „krumple" v spisovných slovníkoch nenájdeme. Ide o nárečové pomenovania, hlboko zakorenené v jazyku dolnozemských Slovákov a to nielen v Srbsku.
Škraňu poznajú aj v rumunskom Nadlaku. Aj u nich sa škraňa pečie na ťapši s krumpľami v sedliackej peci vykúrenej „zetkami" (kukuričné byle, ktoré pred spaľovaním ohlodali kravy) a podáva sa s kyslou kapustou. Vladimír Hudec, dlhoročný novinár Hlasu ľudu, píše, že sa v Hajdušici škraňa najčastejšie varila do hurky, kým na ťapšu sa dávala „podhrlina" (podhrdlina) a klobása.
V niektorých našich regiónoch škraňu dávajú do studenia (huspeniny). Niekde ju volajú jednoducho čeľusť.
S výrazom "krumple", konkrétne „kremnické krumple", sa však môžeme stretnúť napríklad v receptároch a tie kremnické krumple sú vraj špeciálna cukrovinka podobajúca sa zemiakom.
Všetko toto je späté s pomalým spôsobom života.
A môže to byť aj tichý smútok za časmi, keď sa síce žilo skromnejšie, avšak srdečnejšie, úprimnejšie a hlavne spolu.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)