MOMS Kulpín

Manitou ho pozval do večných lovíšť

(Za Janim Križanom)

Mal som klasické dedinské detsvtvo, keď sme takmer nič nemali, ale všetkého bolo hojne: času, hier a dobrodružstiev.

Napriek časovo blízkej druhej svetovej vojny, nehrávali sme sa na partizánov a Nemcov. Neviem prečo, možno práve preto, že nás do toho nútili.

Hra z donútenia totiž nejestvuje.

Tá je predovšetkým priestor slobody.

Hrali sme sa na kovbojov a indiánov. My, chlapci z našej Uličky, sme boli na správnej strane dejín: boli sme Indiáni. Náčelníkom nám bol on: Jani Križan.

S ním všetci my z kmeňa križanovcov sme sa učili, čo je česť, čo spoluptaričnosť, smelosť, statočnosť, ale aj falošnosť a zrada.

Náčelník Inču Čuna, alias Jani Križan, je hlavnou postavou mojejrannej prózy Deň, keď naša ulička začala vojnu s čapeľovcami. Je to v poradí druhá poviedka v evokačnej knihe Mastené, paprené, solené... (Obzor, Nový Sad, 1987).

 

Manitou ho pozval do večných lovíšť

 

O tej slávnej vojne bez obetí, o ktorej sa nezmieňujú žiadne učebnice dejín, sa môžete viac dozvedieť práve v uvedenej zbierke.

To, čo vám chcem povedať, a o čo mi vlastne v tomto texte ide, je skutočnosť, že sa na pozvanie indiánskeho boha Manitoua, náš náčelník práve presťahoval do večných lovíšť, tam kde je voda stále bystrá, tráva vždy svieža a zelená a stepou sa po celý rok preháňajú nedohľadné čriedy bizónov

Ján Križan (1954-2025) umrel, indiánsky náčelník, hrdinská lieterárna postava, tá ale neohrozene jazdí na neosedlanom a neskrotenom koni prériou petrovských chotárov a pláva v priezračnej, modrozelenej vode nášho Begeja, kde sa ani nie tak dávno diali neuveriteľné indiánske príbehy v rámci nášho spoločného, Janiho a môjho, neopakovateľného, zbeletrizovaného detstva.

 

Zoroslav Jesenský

 

Ján Križan, niekdajší riaditeľ Kníhtlačiarne Kultúra Báčsky Petrovec

 

Ján Križan, niekdajší riaditeľ Kníhtlačiarne Kultúra Báčsky Petrovec

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články