Štefan Igor Labáth sa narodil 17. mája 1921 v Petrovci. Na gymnáziu v Petrovci maturoval v školskom roku 1939/1940. Štyri roky pred ním na rovnakej škole maturovala aj Oľga Rovnjevová (narodená 20. 2. 1917), ktorá zakončila štúdiá na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a ihneď sa aj zamestnala na petrovskom gymnáziu. V rokoch 1938 – 1953 vyučovala tam telesnú výchovu a ruský jazyk. Štefan Igor Labáth bol v tých prvých dvoch rokoch Oľginho pôsobenia na gymnáziu ešte iba žiakom. Či sa už vtedy zahľadel do mladej profesorky, nemožno povedať, avšak pre svoje ďalšie školenie si zvolil rovnakú fakultu. Aj on vyštudoval na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a tiež sa zamestnal na petrovskom gymnáziu, kde pôsobil v období rokov 1946 – 1953. Bol profesorom dejepisu, zdravovedy, telesnej výchovy a ruského jazyka. Prečo aj ruského jazyka? To snáď preto, lebo tento jazyk dobre ovládal, snažil sa ho dobre zvládnuť, aby zapôsobil na mladú profesorku Oľgu, ktorá sa neskôr, keď už boli kolegami na škole, stala aj jeho manželkou.
Maturant Štefan Labáth v šk. roku 1939/1940
Maturantka Oľga Rovnev v šk. roku 1935/1936
Štefan Labáth
Oľga Rovnev
Štefan a Oľga v kroji
Manželia Štefan a Oľga
Štefan a Oľga so synom Vladimírom
Štefan Labáth získal dekrétom prezidenta SFRJ v roku 1976 vyznamenanie – Rad bratstva a jednoty
Oľga Labátová Rovnjevová sa narodila 26. februára 1917 vo Voronježi v Rusku. Bola jedným zo štyroch detí v šľachtickej rodine Vjačeslava Nikolajeviča Rovnjeva, ktorý vo Voronežskom regióne zanechal hlbokú stopu. V roku 1918 celá rodina opustila svoje panstvo a spolu s ustupujúcou Bielou armádou odišli na Severný Kaukaz a po revolúcii rodina v roku 1920 emigrovala do Juhoslávie a dostala sa aj do Petrovca.
Manželia Labáthovci na gymnáziu v Petrovci pôsobili do roku 1953. Žili v susedstve dnešného Miestneho spoločenstva, v dome, v ktorom bol neskoršie Jugoagrar, či Agrovojvodina. Tam sa im v roku 1946 narodil syn Vladimír. V roku 1953 sa Labáthovci presťahovali do Nového Sadu, kde manželia pôsobili na vyšších a vysokých školách a kde aj zomreli.
V roku 1953 sa Štefan Labáth stal prednášateľom na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade a od januára roku 1955 aj profesorom tejto školy, neskoršie i dlhoročným riaditeľom. Po založení Fakulty telesnej výchovy v Novom Sade v roku 1974 nadobudol hodnosť docenta pre predmety Metodika telesnej výchovy a Pedagogická prax a od roku 1975 bol i prvým dekanom novozaloženej fakulty. Do zaslúženého dôchodku odišiel roku 1978. Za svoju húževnatú prácu dostal početné uznania. Najvýznamnejšie z nich – Rad bratstva a jednoty – získal dekrétom prezidenta SFRJ v roku 1976.
Syn Štefana a Oľgy Vladimír Labát-Rovnjev sa stal známy ako jedinečný a originálny multimediálny umelec: sochár, maliar, grafik, heraldik, pesničkár, skladateľ, básnik a dizajnér. Ako prvý na svete vytvoril akustické sochy Labat, nezvyčajné sochárske diela, na ktorých koncertuje, tvorí umelecké príspevky pre film, divadlo, rozhlas a televíziu.
Z rodiny Rovnjev pochádza aj Oľgin brat Vjačeslav (6. septembra 1915), ktorý vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Belehrade a na petrovskom gymnáziu bol profesorom kreslenia, dejepisu a ruského jazyka v rokoch 1948 – 1950. Po ňom sa v Petrovci zachovalo niekoľko obrazov. Vjačeslav Rovnjev Vov neskoršie emigroval do Nórska, kde sa stal slávnym umelcom a kde zostal do konca života.
Úryvok z knihy Kataríny Pucovskej: Cez prizmu petrovského gymnázia
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)