Pred 150 rokmi sa narodil Juraj Fejdi

Podrobnosti

Uverejnené 3. 07. 2026

Keď sa 29. júna 1876 v Báčskom Petrovci narodil Juraj Fejdi, nik netušil, že jeho život bude mať vôňu chmeľu a trpkosť vojny. Vyrastal v rodine Pavla Fejdiho v časoch, keď sa nad Petrovcom začala dvíhať nová nádej. Chmeľ. Nenápadná popínavá rastlina sa zakrátko stala zeleným zlatom celej Báčky. Na poliach vyrastali vysoké drevené konštrukcie, vo vetre šumeli dlhé rady chmeľníc a po dedine sa šírila vôňa sušených šišiek. Malý Ďurko odrastal s tou vôňou. Ľudia vravievali, že kto má chmeľ, ten má budúcnosť. On tomu veril.

Juraj Fejdi zahynul vo Veľkej vojne keď mal 40 rokov

V dome a chmeľovom sklade, ktoré vystaval na začiatku 20. storočia, dnes sídlia petrovskí požiarnici

Vdova Fejdiová prenajala sklad Jánovi Kopčokovi

Otcov list synovi: "... jestli by si ma viac nevidel, buď usilovný..."

Vojaci nesmeli písať listy, iba dopisnice a svoje meno museli písať po maďarsky

Stal sa z neho dobrý gazda. Mal obchodnícky rozum, vedel sa dohovoriť s kupcami a rozumel tomu, čo bude zajtra potrebovať trh. Keď iní ešte váhali, on už staval. Najprv krásny gazdovský dom na Hlavnej ulici, obložený žltými kachličkami, aké si dovtedy mohli dovoliť iba tí najzámožnejší. O niekoľko rokov vedľa neho vyrástol veľký chmeľový sklad. Vysoké drevené brány sa otvárali vozom plným úrody a vôňa čerstvo usušeného chmeľu sa miešala s hlasmi robotníkov. Bratia mu vraj závideli.

Keď sa oženil so Zuzanou Andrášikovou, zdalo sa, že ich čaká krásny život. Narodili sa dcéry, potom syn Pavel. Juraj sa po večeroch hrával s deťmi na dvore a plánoval, ako raz bude syn pokračovať v hospodárstve. Lenže v lete roku 1914 sa svet zlomil. Zelené chmeľnice zostali stáť a namiesto obchodníkov začali dedinou prechádzať vojaci. Juraj musel narukovať.

Keď sa začínala prvá svetová vojna syn Paľko mal iba osem rokov.
Z frontu začali prichádzať dopisnice. Neboli dlhé. Na vojnových lístkoch ani nebolo veľa miesta. Ale každé slovo malo váhu.
"Milý syn môj... jestli by si ma viac nevidel, buď usilovný..."
Otec vedel, že možno píše posledný raz.
List síce adresoval Paľkovi, ale dobre vedel, že ho bude čítať jeho žena Zuzka. Chlapec ešte sotva vedel poriadne písať a čítať. A predsa písal synovi. Akoby sa cez tieto riadky pokúšal byť pri jeho dospievaní.
Neučil ho obrábať pole. Neučil ho obchodovať. Učil ho, ako sa stať dobrým človekom.
"Všetci slávni mužovia boli ako žiaci chudobní... svojou usilovnosťou prišli na vysoký stupeň..."
Akoby tušil, že už nebude môcť kráčať vedľa neho do školy. V ďalšom liste sa už medzi riadkami objavujú starosti gazdu.
"Ak máte komu, vydajte sušiareň do árendy..."
Aj vo vojne myslel na domov. Na sklad. Na úrodu. Na rodinu.
Na Petrovec.
V decembri napísal už iba niekoľko viet.
"Čo bude ďalej, to sám Boh vie..."
Boli to slová človeka, ktorý cítil, že budúcnosť už nedrží vo vlastných rukách. Dvadsiateho štvrtého októbra 1916 padol pri mieste Vulkan-Klanac.

Na Hlavnej ulici zostal stáť dom. Vedľa neho sklad. A pri nich žena, ktorá musela sama vychovať štyri deti.
O niekoľko rokov sa v novinách objavila nenápadná veta:
"Veľké skladište a sušiarne má aj vdova Fejdi."
Prenajala ich Jánovi Kopčokovi.

Osud si však pripravil zvláštne pokračovanie.
Jurajov syn Pavel vyrastal bez otca. V jeho pamäti zostali však vryté otcove slová, ktoré mu matka nespočetnekrát čítavala. Usilovnosťou sa prichádza na vysoký stupeň.
Stal sa z neho úspešný úradník. Do neho sa zahľadela mladá pani profesorka na gymnáziu Viera Kubányová. Aj ona vyrastala bez otca.
Jej otec Július Kubány, zakladateľ slovenského gymnázia v Petrovci, zomrel roku 1926, keď mala iba štrnásť rokov.
Na ich svadbe chýbali obaja otcovia.
Pavel a Vierka si založili rodinu. Narodili sa im deti a po druhej svetovej vojne ich život zavial do Bratislavy.
V mojom rodnom Petrovci som žila len prvých 7 mesiacov svojho života. Ale ako s obľubou vravievam, pri tých dramatických okolnostiach odchodu na Slovensko mi zabudli „vybrať korene", teda môj vzťah k Petrovcu je veľmi hlboký, – hovorí RNDr. Olga Fejdiová, Cs., narodená v starootcovskom dome, v ktorom dnes sídlia petrovskí hasiči.

Matka dcére neskôr rozprávala o tom ako sa jej podarilo získať v tom vojnovom roku 1942 legálny pas, aj keď nie celkom legálnym spôsobom a potom poďho vlakom na Slovensko, so 7-mesačným dieťaťom na rukách a s veľmi skromnou batožinou.
Utiekli, aby sa aj v druhej svetovej vojne nezopakoval tragický osud hlavy rodiny.

Múry domu na dnešnej Kollárovej ulici si dodnes všetko to pamätajú.
Juraj Fejdi nebol politik. Bol gazda, obchodník, starostlivý otec.
Jeden z tisícov mužov, ktorých prvá svetová vojna pripravila o budúcnosť.
No práve vďaka niekoľkým zachovaným dopisniciam dnes vieme, že najviac zo všetkého túžil po jedinom – vrátiť sa domov.
A keď sa to už nepodarilo jemu, po sto rokoch aspoň takýmto spôsobom vraciame jeho slová.

Katarína Pucovská

Twitter