V Kirgizsku žije malá, ale aktívna slovenská komunita, ktorej prítomnosť je historicky spojená najmä s medzivojnovým družstvom Interhelpo. V 20. rokoch 20. storočia, v rámci československého komunistického družstva Interhelpo, skupinu nadšených komunistov, robotníkov a ľudí, ktorí doma stratili prácu, chcela pre svoje rodiny zabezpečiť lepší kúsok chleba a pomôcť pri budovaní nového štátu. S tým úmyslom sa organizovane vydala na dlhú cestu vlakom, do Strednej Ázie. V piatok 28. 11. 2025 v Biškeku, v Kirgizsku, Spolok Slovákov žijúcich v Kyrgyzstane – Interhelpo usporiadal oslavu: 100 rokov od príchodu Čechov a Slovákov do Kirgystanu. Tento spolok, ktorý bol vlani založený, si kladie za cieľ udržiavať kultúrne dedičstvo predkov, mapovať osudy Slovákov v krajine a prepájať jednotlivé rodiny. Ide o prvú oficiálnu organizáciu Slovákov v dejinách tejto stredoázijskej republiky. Aktivity spolku približuje na facebookovej stránke Spolok Slovákov žijúcich v Kyrgyzstane jeho predseda Pavol Záhumenický.
Oslavu storočnice príchodu Slovákov a Čechov do Kirgizska si pripomenuli kultúrno-umeleckým programom a dokumentárnu výstavou (foto: screenschot)
Kirgizsko (Kirgizstan, Kyrgyzstan, Kirgizská republika) je vnútrozemský štát v strednej Ázii. V hlavnom meste Biškek a jeho okolí žije podľa najnovších údajov približne tisíc ľudí so slovenskými koreňmi. Oficiálne sa ku slovenskej národnosti hlási asi 150 z nich. Ide najmä o druhú a tretiu generáciu potomkov Slovákov, Čechov a ďalších stredoeurópskych prisťahovalcov, ktorí v prvej polovici 20. storočia prišli budovať hospodárstvo mladého sovietskeho štátu.
Ako sa Slováci dostali do Kirgizska?
Interhelpo bol tým snom o raji, ktorý Slovákov priviedol do Kirgizska a ktorý sa zmenil na boj o prežitie. Interhelpo bolo slávne, no zároveň tragické družstvo, založené v roku 1923 remeselníkmi a robotníkmi najmä z Turca a Žiliny na myšlienkach proletárskeho internacionalizmu. Viac ako tisíc ľudí, ktorí do družstva investovali vlastný majetok, medzi nimi aj rodina Alexandra Dubčeka, odišli vlakmi zo Žiliny s víziou vybudovať v Pišpeku (dnešnom Biškeku) priemyselný raj.
Realita bola však veľmi tvrdá a podmienky života veľmi ťažké: chýbali domy, jedlo, lieky. Napriek tomu sa im do druhej svetovej vojny podarilo vybudovať pílu, elektráreň, dielne, textilnú továreň i školu – základ budúceho kirgizského priemyslu.
Počas 2. sv. vojny muselo však Interhelpo štátu odovzdať celý majetok, vyše päť miliónov rubľov, a nútene bolo začlenené do sústavy socialistického hospodárstva.
V Kirgizsku dnes žijú najmä potomkovia pôvodných Interhelpákov. Mnohí doma hovoria po rusky či kirgizsky, no slovenskosť vnímajú ako súčasť rodinnej tradície. Objavujú ju nanovo – cez spomienky prarodičov, staré fotografie, ale aj prostredníctvom vzťahov so Slovenskom.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)