V dnešný deň sa Ľuboslav Majera, významný slovenský vojvodinský divadelný a rozhlasový režisér, dožíva 75 rokov. Jeho meno je spojené so stovkami divadelných inscenácií, televíznymi a rozhlasovými dielami, ale aj s pedagogickou činnosťou a dlhoročným pôsobením na kultúrnej scéne Srbska a Slovenska. Narodil sa roku 1951 v Báčskom Petrovci. Ako štipendista RTV Nový Sad vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Z predstavenia Pod baldachýnom (2016)
Tretie narodeniny s rodičmi
Mala som tú česť stáť s Ľubom na divadelných doskách už pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Bola som tretiačkou, žiačkou v triede jeho mamy Anny Majerovej, významnej slovenskej vojvodinskej spisovateľky pre deti. Naša súdružka učiteľka (povinné oslovenie z čias socializmu) sa aktívne zapájala nielen do zveľaďovania vyučovacieho procesu, ale často pripravovala aj kultúrno-umelecké programy. Tak to bolo aj v roku 1965. Do jedného z tých programov zaradila detské divadielko, v ktorom účinkoval a režijne sa na ňom podieľal jej starší syn Ľuboslav, vtedy končiaci základoškolák.
Spomínam si aj na rozhlasové hry pre Novosadský rozhlas, ktoré s nami pani učiteľka nacvičovala. Neraz sme sa na skúškach stretávali u Majerovcov doma, pretože do príprav boli zapojení aj jej synovia Ľuboslav a Svetoslav. Keď sme hru nacvičili, odchádzali sme do Nového Sadu, do rozhlasu, kde sme ju nahrávali. Pre nás deti to bol veľký zážitok. Vtedy sme ešte netušili, že ten starší chlapec, ktorý s nami hrával a pomáhal pri réžii, sa raz stane jednou z výrazných osobností slovenského vojvodinského divadla a rozhlasovej tvorby.
Prvých osem rokov profesionálnej kariéry Ľubo pôsobil ako režisér v Televízii Nový Sad, ďalších jedenásť rokov pracoval v Novosadskom rozhlase v redakcii dramatických vysielaní. Novosadský rozhlas nás potom už profesionálne spájal, keďže som tiež tam pracovala. Režíroval desiatky dokumentárnych filmov, reportáží a fejtónov, ako aj viac než sto rozhlasových hier pre deti a dospelých. Jeho tvorba vznikala vo všetkých jazykoch vysielacieho programu – v srbčine, slovenčine, maďarčine a rumunčine. Veľa rokov zobúdzal deti z rozhlasových vĺn slovenskej redakcie nezabudnuteľnou zvučkou, predvedenou vzletným, spevavým recitatívom:
Sladkospáči, hlavy hore,
slniečko je na obzore!
Rýchlo k oknu na rozcvičku,
potom k stolu po žemličku,
bozkať ocka i mamičku.
Sladkospáči, hlavy hore!
Jeho rozhlasové hry reprezentovali Novosadský rozhlas na Juhoslovanských dňoch rozhlasu v Portoroži a Ochride, kde získal aj viaceré ocenenia. Ako hosťujúci režisér spolupracoval s rozhlasovými pracoviskami v Belehrade, Sarajeve, Bratislave a Berlíne. Svoju tvorbu prezentoval doma i v zahraničí.
Ešte výraznejšiu stopu zanechal v divadelnej réžii. Podpísal sa pod viac ako 160 divadelných réžií v profesionálnych aj ochotníckych divadlách v Srbsku a na Slovensku. Jeho inscenácie získali početné ocenenia. Medzi najvýznamnejšie patrí Sterijova cena za réžiu inscenácie Cesta do Nantu, trikrát ocenenie Zlatá maska na juhoslovanskom festivale ochotníckych divadiel, päť cien za najlepšiu réžiu na Festivale malých a experimentálnych divadiel v Pančeve, ako aj ďalšie ocenenia na divadelných prehliadkach vo Vršci, Sombore, Belehrade, Vranji a Subotici.
Menej známou stránkou Ľubovej tvorivosti je výtvarné umenie. Na Kovačickom salóne v roku 1978 vystavoval tri svoje práce na koži a zúčastnil sa na viacerých výstavách v Báčskom Petrovci a Novom Belehrade.
VHV Báčsky Petrovec, Carlo Goldoni: Mirandolina, 1986
Pri príležitosti jeho päťdesiatin vyšiel v Hlase ľudu rozhovor, v ktorom Ľubo veľmi výstižne hovoril o svojom vzťahu k divadlu. Povedal vtedy:
„Patrím k ľuďom, ktorí zhodou okolností môžu robiť to, čo majú naozaj radi, a zároveň si z toho môžu zachovať existenciu. Z divadla mám v prvom rade radosť. Je to niečo, čo ma vypĺňa a robí život zmysluplným. Chcem sa hrať, čo je aj podstata divadla a vôbec umenia. Zvedavosť je tá prvoradá. Pozerať sa na určitý jav z miliónov uhlov."
A dodal ešte jednu myšlienku, ktorá azda najlepšie vystihuje jeho umelecké poslanie: pokúša sa o čiastočné zošľachťovanie človeka – vrátane seba. Nepredpokladá, že divadlo dokáže zmeniť svet. Za úspech však pokladá už to, ak predstavenie podnieti aspoň niekoľkých divákov, aby o určitej téme začali premýšľať inak.
Možno práve v tom spočíva podstata jeho tvorby. V schopnosti zaujať, vyvolať emóciu, prebudiť zvedavosť a prinútiť človeka zamyslieť sa.
Autor interview bol Miroslav Kaňa
ART3, Štvrťročník Akadémie umení v Banskej Bystrici, Ročník VII., Marec 2017, číslo 1
Významnú kapitolu jeho života predstavuje aj Slovensko. Zrežíroval viacero inscenácií v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, dlhodobo spolupracoval s ochotníckym súborom v Brezne a osemnásť rokov prednášal na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V roku 2017 mu Banskobystrický samosprávny kraj udelil ocenenie Kvet bieleho šafranu za prínos v oblasti umenia a záujmovej umeleckej činnosti. Pri príležitosti životného jubilea, svojej šesťdesiatky, získal Majera aj Medailu Daniela Gabriela Licharda, najvyššie ocenenie za prácu a prínos v oblasti amatérskeho divadla na Slovensku. Stal sa tak prvým Slovákom žijúcim a tvoriacim v zahraničí, ktorému bola táto medaila udelená. V roku 2017 mu udelili aj Cenu mesta Brezna.
Z výstavy „Majera" autorky Miroslavy Blažićovej pri príležitosti Majerových sedemdesiatin
O jeho vzťahu k divadlu veľa prezrádza aj predstavenie Pod baldachýnom (2016), v ktorom sa sám objavil na javisku v režisérskej stoličke. Dokázal improvizovať, komunikovať s publikom, pobaviť ho aj obyčajnou situáciou, akou bolo nečakané zlyhanie javiskového osvetlenia. Z technickej poruchy vytvoril súčasť predstavenia a zo svetlára ďalšieho herca. Publikum napokon tlieskalo, presvedčené, že aj toto patrilo k réžii. Ľuboslav Majera totiž dobre vie, že divadlo sa nerodí iba podľa napísaného scenára, ale aj v neopakovateľnom okamihu, v kontakte s divákom.
Bolo to asi takto:
Režisér (Ľuboslav Majera) sedí na javisku vo svojej režisérskej stoličke, gramoplatňa sa otáča dozadu, zavýja... aj čas sa vracia o 38 rokov do minulosti. Potom sa už dej rozbieha...Režisér odrazu hlasno zvolá: „Stoj, stoj! Takto robiť nemôžeme! Svetlo nefunguje! Zdenóóó! "
Zdeno svetlár z úzadia hľadiska hlasno odpovedá: „Veď vidím!"
Režisér: „Tak bež sem a oprav!... No, a také sa nám mohlo stať aj na premiére," skonštatoval režisér.
A bola premiéra...
Svetlo v sále rozsvietili. Zdeno šikovne vyskočil na javisko a stratil sa za oponou, kde boli poistky. Stal sa tak štvrtým hercom v predstavení, ktoré malo mať iba troch aktérov...
Kým Zdeno poistku oprával, režisér na scéne trochu pohundrával, odháňal dotieravú muchu a začal rozprávať o Čapkovi a o niekdajších hercoch petrovského divadla... Začal aj konverzáciu s obecenstvom. Keď Zdeno svetlo opravil, režisér zvolal: "Teraz ideme od začiatku!"
Publikum bolo trochu zmýlené a trochu aj presvedčené, že to tak malo byť. Tlieskalo. Majera vskutku improvizoval . A dosiahol interakciu a originálny zážitok!
Keď je režisér na scéne, zrejme je to výhoda, keďže on má plné právo improvizovať. Tvoriť divadlo na tvári miesta.
Slovenské vojvodinské divadlo v tom roku 2016 uviedlo remake legendárnej Balady o poručíkovi a Mariutke (Krefta – Lavreňov). Pripomenulo tým jednu z prelomových inscenácií petrovského divadla VHV z roku 1978. Vtedy ju režíroval čerstvý absolvent bratislavskej VŠMU Ľuboslav Majera. Inscenácia zaznamenala veľký úspech aj v profesionálnom prostredí a otvorila diskusiu o profesionalizácii slovenského vojvodinského divadla.
Rodina Majerovcov
Konzultácie s vnučkou
Miluška Majerová, manželka; Duška Mušić, herečka; Ľuboslav Majera a autorka textu
V roku 2023 sa jeho celoživotná práca dočkala ďalšieho významného uznania – v Srbsku mu priznali národnú penziu, udeľovanú umelcom a ďalším osobnostiam za mimoriadny prínos v oblasti kultúry.
Nášmu oslávencovi nech divadlo stále prináša to, čo mu počas celého života sám dával – radosť, zmysel a neopakovateľné chvíle.
Všetko najlepšie k jubileu!
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)