V piatok 14. júna 2024 sa v Knižnici Štefana Homolu v Báčskom Petrovci uskutočnilo posedenie so známou spisovateľkou Jelenou Bačić Alimpić. Hostku privítala riaditeľka knižnice Vesna Valihorová-Filipovićová, ktorá úvodným slovom oslovila početné publikum, zložené prevažne zo žien, a vytvorila príjemnú atmosféru na tento literárny večer.
Jelena Bačić Alimpić, rodáčka z Nového Sadu, sa narodila v roku 1969. Po štúdiu na Filozofickej fakulte na Katedre juhoslovanskej literatúry a srbochorvátčiny začala svoju kariéru ako novinárka v JRT a TV Nový Sad. Neskôr pracovala v Color Press Group a ako moderátorka na televízii Pink. Je držiteľkou mnohých ocenení za televíznu kreativitu v Srbsku i v regióne.
Autorka je známa svojimi úspešnými románmi, z ktorých prvý, Ringišpil (Kolotoč, 2010), bol preložený do niekoľkých jazykov a získal ocenenie Zlatý hit libero. Jej ďalšie romány, ako Pismo gospođe Vilme (List pani Vilmy, 2012) a Poslednje proleće u Parizu (Posledná jar v Paríži, 2014), sa tiež stali bestsellermi. Všetky tri knihy z trilógie Trest za hriech, ktorá zahŕňa romány Noć kada su došli svatovi (Noc keď prišli svadobníci, 2015), Knjiga uspomena (Kniha spomienok, 2016) a Molitva za oproštaj (Modlitba za odpustenie, 2016), zaznamenali obrovský úspech.
Jelena Bačić Alimpić má na konte dvanásť románov, ktoré patria k najčítanejším dielam v srbských knižniciach. Medzi ďalšie úspešné tituly patrí aj Nigde nema te (Nikde ťa niet, 2017), Kofer iz Berlina (Kufor z Berlína, 2018) a Njegove bele rukavice (Jeho biele rukavice, 2019).
Počas večera spisovateľka rozprávala o svojom živote a tvorbe, podelila sa o inšpirácie a príbehy zo zákulisia svojich kníh. Publikum malo možnosť položiť otázky a získať podpis na obľúbené tituly. Jelena Bačić Alimpić žije v Novom Sade ako umelkyňa na voľnej nohe, je vydatá, má dve deti, Marka a Dunju, a je pyšnou babkou vnučky Mily, ktorej venovala veršovanú knihu Kako je vila Mila dobila krila (Ako víla Mila získala krídla).
Posedenie sa skončilo srdečnými rozhovormi a autogramiádou, pričom prítomní odchádzali s pocitom obohatenia o nové literárne zážitky a s nadšením pre ďalšie čítanie.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)