Voľby

Ich mlčanie, môj výkrik

Otvorený list redakcii týždenníka Hlas ľudu, orgánom NVU Hlas ľudu a Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku napísal Juraj Bartoš, niekdajší novinár a zodpovedný redaktor Hlas ľudu. Uvádzame ho v úplnom znení.

 

Ich mlčanie, môj výkrik

 

Dobrý deň novinári a funkcionári týždenníka Hlasu ľudu a rovnomennej ustanovizne, členky, členovia, funkcionárky a funkcionári Správnej rady NVU Hlas ľudu a Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku (NRSNM).

        Presnejšie: dobré ráno, sedmospáči; hlavy hore, slniečko je na obzore!

        Ak sa smiem opýtať: kedy ste naposledy boli u očného lekára? Z obsahu Hlasu ľudu totiž už dávnejšie vyznieva, že s Vašimi očami naskutku niečo nie je v poriadku. A keby len očami... Veď si nevšímate viac než dva mesiace trvajúce blokády fakúlt a škôl v organizácii študentov a žiakov, podporených osvetovými pracovníkmi, umelcami, poľnohospodármi, advokátmi, rodičmi a vôbec občanmi v desiatkach miest Srbska.

        Ak ste sa prípadne o nich nedozvedeli: bývajú každý deň, v piatok určite, so začiatkom o 11,52 a trvajú 15 minút - v Novom Sade, Belehrade Niši, Kragujevci, ale aj v menších mestách a obciach, dokonca i pred budovou Zhromaždenia Obce Báčsky Petrovec. Vyvolané sú pádom zrekonštruovaného prístreška dva razy slávnostne otvorenej vynovenej železničnej stanice v Novom Sade 1. novembra 2024 (o 11,52), keď na tvári miesta zahynulo 14 osôb (medzi nimi aj deti!) a pätnásta obeť dokonala v novosadskej poliklinike. Vy ich ale absolútne neopodstatnene ignorujete.

        Neinformujete o udalostiach, na ktorých sa podieľajú desiatky tisícok ľudí pobúrených zo spupného správania štátnych činiteľov, neprimeraného správania príslušníkov polície a štátnej bezpečnosti, ako i z fyzických útokov na pokojne protestujúcich študentov, zo strany zakuklených chuligánov a nezodpovedných vodičov.

        Napadlo Vám, ako by ste sa cítili a ako by ste reagovali, keby napríklad práve Vaše deti boli na mieste študentky Sonje Ponjevićovej, na ktorú, mimo vozovky, na chodníku, narazilo uháňajúce auto, spôsobiac jej ťažké poranenia? Bolelo by Vás, keby namiesto študentov šialení bitkári zmlátili Vás alebo niekoho Vám blízkeho? Mlčali by ste, keby ste, nebodaj, utratili niekoho blízkeho oného 1. novembra a pán minister a pán prezident, zavádzajúc verejnosť, vyhlásia, že prístrešok nebol renovovaný?

        Nehnevajte sa, alebo sa hnevajte, len Vás prosím, pani (akože) zodpovedná redaktorka, pani zástupkyňa šéfredaktorky, pani koordinátorka, páni novinári, páni redaktori týždenníka Hlasu ľudu a najmä pani riaditeľka NVU Hlas ľudu a panie členky a páni členovia Správnej rady NVU Hlas ľudu a (tak netransparentnej) Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny figurujúcej ako zakladateľ NVU Hlas ľudu, vyhovejte jednej z požiadaviek študentov zameraných na uzdravenie spoločnosti vzťahujúcej sa na verejné inštitúcie a teda i na vás: začnite konečne svedomite a zodpovedne vykonávať prácu, za ktorú poberáte plat z rozpočtu, do ktorého prispievajú aj príslušníci tu žijúcej slovenskej komunity a teda aj čitatelia Hlasu ľudu a ostatných vydaní NVU HĽ.

        Vari nie je Vašou základnou úlohou informovať v duchu základných postulátov žurnalistiky, teda nezaujato, pravdivo, včasne a úplne o udalostiach a veciach s váhou verejného záujmu? Tu spomenutá tragédia s obeťami na ľudských životoch, jej pozadie a následky neprávom zatiaľ zostávajú mimo Vášho záujmu. Z Vašej vlastnej vôle, alebo následne nátlakov „z vyšších polôh"? Vyjadrite sa. Ak neviete ako, pokonzultujte sa s cechovými združeniami a predovšetkým s Ústavou Srbska, so Zákonom o informovaní, Novinárskym kódexom, ba so Štatútom NVU HĽ. Môžbyť sa vám oči otvoria samy.

        Prebuďte sa, umyte sa – povedal by pán prezident – chladnou vodou, zhlboka sa nadýchnite, vstúpte si do svedomia, profesijného i intímneho ľudského, uvedomte si, že týždenník Hlas ľudu naskutku chce byť hlasom ľudu a vy svojím nečinením jeho chcenie hatíte, čo je v rozpore s Ústavou, zákonmi a etickými normami. Úlohou HĽ je odzrkadľovať reálnu skutočnosť, nie udierať na intelekt svojich čitateľov a nie robiť hanbu tu žijúcim Slovákom. Raz sa bude písať, kto bol kto v pohnutých časoch. Vylezte včas z bahna potupy, zbavte sa zbabelého ponárania hlavy do piesku, neprirodzeným prifarbovaním ružovými farbami života a spoločnosti, v ktorej žijeme či skôr živoríme. Podajte čitateľom aspoň základné informácie o aktuálnej situácii objektívne, otvorene...Trebárs na konto dvoch strán, ktoré pravidelne venujete mužovi vystupujúcemu priamo – iba v celoplošných televíziách – asi tak 365-krát v roku. Čo je veľa, je (viac než) veľa!

        Akiste: strach má veľké oči. Lenže: kto siahol po novinárskom chlebe, musel a musí mať na zreteli, že novinárske remeslo nie je (len) lízanie medu. Že na žurnalistov, ktorí chcú (a chcieť znamená smieť) informovať otvorene, kriticky a čestne, číhajú početné nástrahy. O nič ale väčšie než číhajú na študentov, poľnohospodárov, osvetárov a občanov iných profesijných profilov, ktorí bojujú o normálnu spoločnosť, za spravodlivosť rovnakú pre všetkých. V ktorej sa pri zamestnávaní bude zohľadňovať odbornosť a nie stranícka príslušnosť, rodinkárstvo a poltrónstvo. V záujme vyšších cieľov vystavujú sa vedome - nie z niečieho príkazu, nie za obložený chlebík s jogurtom, - nebezpečenstvám rôzneho druhu: že budú zmlátení, že prídu o zamestnanie, že sa stanú terčom prenasledovania istých orgánov a tzv. bulvárnych médií, výsmechu nedoslýchavých spoluobčanov a pod.

        Viete ako: nič a nikto netrvá večne. Všetko dobré, na šťastie i všetko zlé, má svoj koniec a treba myslieť aj o zajtrajšku. Tak teda, hlasľudovci, ujmite sa zodpovednosti nielen za zverejnené ale aj (a najmä) za zamlčané slovo. Zamyslite sa trebárs nad tým, či je azda normálne, že jedna vaša kolegyňa, následne nátlakov manažmentu, sama dala výpoveď, druhá bola proste prepustená, pokým, - a toto naskutku uvádzam s ťažkým srdcom - tretej vašej kolegyni s riadne a dlhodobe narušeným zdravím, - najjemnejšie povedané, nevrlé zaobchádzanie pri jej odchode do predčasnej výslužby, môžbyť pomohlo k odchodu z tohto sveta.

        Ak Vám záleží na budúcnosti Hlasu ľudu (a musí vám záležať!), rozbehnite sa za témami aj do „odľahlejších" temer zabudnutých, menších prostredí. Vylezte z ulity povrchového písania, nevyhýbajte sa kritike a analýzam problémov a pranierovaniu ich nositeľov, siahnite po témach a rubrikách, ktoré ste z jediného nášho týždenníka vyhnali, vráťte čitateľom obľúbené žánroch akými sú reportáže, poznámky, komentáre, stĺpce (čiže „kolumny"), humoresky.

        Ak nemáte na to, pouvažujte o súcich spolupracovníkoch; tých redakcia HĽ po celé desaťročia mávala na desiatky a vy ste sa ich proste zriekli. Nezabúdajte, že Hlas ľudu bude hlasom ľudu, keď ho okrem členov redakcie budú dotvárať i dopisovatelia, stáli a občasní spolupracovníci.

        Nie je vylúčené, že aj ich absencia, ruka v ruke s vyššie spomenutými skutočnosťami alias nedopatreniami (po)vedie k citeľnému poklesu nákladu. Mimochodom, o jeho výške sme sa nedozvedeli ani pri nedávnej oslave osemdesiatky HĽ, zato o poklese jazykovej úrovne novín sa presviedčame v každom novom čísle, čo súvisí aj so skutočnosťou, že jazykovú úroveň vydaní NVU HĽ mali na starosti tri, potom dve lektorky a teraz iba jedna (?). Suma-sumarum, úspešne pílite konár, na ktorom sedíte a je vám akiste z toho nanič. Viete, ako hovorili naši predkovia: pomôž si, človeče aj pán Boh ti pomôže.

        Nemusíte a môžete mi veriť, že nie som jediný, ktorému tu uvedené a množstvo iných nedopatrení, ktoré majú na rováši predovšetkým vedúci týždenníka a ustanovizne HĽ t. j. všetci, ktorí robia kádrovú a redakčnú politiku a mali by sa postarať o optimálne pracovné podmienky a finančné zabezpečenie všetkých členov kolektívu v súlade s ich pracovnými výsledkami, vzbudzujú pocit hnevu nad nevrlým počínaním aktuálnych tvorcov chátrajúceho osemdesiatnika, vedno s pocitom bezmocnosti, poľutovania a ustarostenia nad nezvestnou budúcnosťou periodika, ktoré tak vehementne ponúkate – do každej domácnosti.

 

Juraj Bartoš,
niekdajší novinár a zodpovedný redaktor HĽ

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články