Voľby

Krása tátošov: Crepajský fiaker

Jedinečný festival napnutých, zosúladených a bohato zdobených postrojov, slávnostných kočov, bujných hrív lipicanov a prenikavých hlasov kočišov zorganizovala Crepaja (obec Kovačica) v Banáte 13. apríla 2026 už tridsiatykrát. Na Veľkonočný pondelok – Drugi dan Uskrsa. Biele kone strojne pochodujú hlavnými ulicami Crepaje, tamojším štadiónom Sto topoľov a jeho okolím. Od roku 1993. Podujatie vystalo iba v rokoch 1999, 2003 a dvakrát počas pandémie koronavírusu.

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Krása tátošov: Crepajský fiaker

 

Na Crepajskom fiakri je lipicanov, cisárskych koní, najviac. Milovníci tátošov zbožňujú tieto parádne kone. Nečudo preto, že Vjekoslav Papadopulo, predseda Združenia chovateľov lipicanov Vojvodiny, z roka na rok opakuje: Crepaja je jedna, jediná a – jedinečná.

Lebo všetka ušľachtilosť pochádza z koňa, praveká je sentencia. Veď odjakživa patria k sebe – človek a kôň.

Pekná záľuba, ale aj zodpovednosť a zároveň kratochvíľa chovateľa. Držať i chovať. Čistiť, kŕmiť, ošetrovať. Opatrovať ba aj pestovať – v stajni a na pasienku. Ťažné a jazdecké.

Ešte pred niekoľkými desaťročiami kraľovali našimi cestami. Panovali „kemenicou" či poľnou cestou. Prepravovali nás na roľu, občas na jarmoky do okolitých dedín, neraz sa išlo záprahom aj na zápas do vzdialenejších obcí. Obdivovali sme ovládanie záprahu našich, predovšetkým tých najbližších a najmilších: ujov, strýkov, starých otcov – úzd vodcov. Pohoničov bez bičov. Hnedákov a žltákov, plavákov či ryšiakov. Vraníkov.

Čo ale nevidieť, vystriedali ich iné tátoše.
Ako voľakedy, ešte aj dnes reprezentujú svojho gazdu. Dnes sú však viac paripy parádne. Na parádu. A piruetu. Na pohyb bez pochýb: dostihy, drezúry, preteky, prehliadky. Chod a mimochod. Na klus, cval a kontracval. Aj zastavenie, spomalenie, vedenie. So strmeňmi a remeňmi dnes je aj džokej ockay. Pohľad na svet je najkrajší, keď prechádza medzi ušami koňa, znie známe arabské.

Podľa Juraja Zajonca a Emílie Horváthovej biely kôň bol posvätným zvieraťom najvyšších slovanských božstiev Svantovíta a Triglava.

 

Text a foto: Ján Špringeľ

 

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články