Dejiny školy

Spomienky na Pavla Bartoka-Cyrila

Pavel Bartok, slovenský vojvodinský novinár, sa narodil 1. apríla 1915 v Báčskom Petrovci rodičom Pavlovi Bartókovi, munkášovi a Zuzane rod. Kováčovej. Základnú školu zakončil v rodisku a na petrovskom gymnáziu maturoval v školskom roku 1932/1933. V Hlase ľudu sa zamestnal v jeseni roku 1945. Okrem v novinách, angažoval sa aj v divadelníctve a športe. Medzníkom v dejinách divadla v Petrovci je rok 1948, keď vzniká Ústredné slovenské ochotnícke divadlo. Jeho predsedom sa stáva Juraj Miškovic, tajomníkom Pavel Bartók a hlavným režisérom Michal Filip. Po odchode Michala Filipa z Petrovca preberá režisérstvo Pavel Bartók a Ivan Majera. Títo dvaja hlasľudovskí novinári spoločne pripravili do tlače aj monografiu Dvadsať rokov SŠK Petrovec 1923 – 1943, avšak v tom vojnovom roku táto monografia nevyšla tlačou.

 

Členovia redakcie Hlasu ľudu v prvých rokoch pôsobenia, stoja: Ferko, Mikuš, Fekete, Vargova, Varga, Bujdošíková, Bartok, Majera, v drepe: Tušiak, Kolár a Labát

 

Členovia redakcie Hlasu ľudu v prvých rokoch pôsobenia, stoja: Ferko, Mikuš, Fekete, Vargova, Varga, Bujdošíková, Bartok, Majera, v drepe: Tušiak, Kolár a Labát

 

Juraj Tušiak, ďalší novinár nášho týždenníka a spisovateľ, do monografie Štyridsať rokov Hlasu ľudu (1984) prispel textom Spomienky na Pavla Bartoka-Cyrila.

Uvádzame tento text v úplnom znení:

„Moje spomienky na Pavla Bartoka, populárneho futbalistu Cyrila, siahajú do môjho včasného detstva. My detváky spoza futbalovej bránky obdivovali sme rýchleho obrancu – Cyrila.

Hodne neskoršie, kedysi v roku 1953, s Pavlom som sa zoznámil bližšie, vtedy som totiž začal pracovať v redakcii Hlasu ľudu. Len čo som skončil maturitu a v redakcii Novosadského rozhlasu absolvoval próbnu novinársku stáž. Bol som plný energie, okrem toho i sľubujúcim mladým básnikom, nuž som sa už videl ako vážneho redaktora.

– Cyril ti pomôže, – povedali mi na prvom redakčnom zasadnutí. Po zasadnutí som odišiel do miestnosti, kde pracoval Pavel, zastal som si pred jeho stôl a, dnes už uznám, trochu ironicky som sa ho spýtal:
–Tak, ktoré budú moje úlohy?
Chvíľku sa díval na mňa a potom mi povedal:
– Všetky! Najprv tento rukopis zanes do tlačiarne a prines korektúry, dobre?
– Čo mám priniesť?
– Dajú ti. Rukopis som odniesol sadzačom, korektúry priniesol a, vari trochu urazene, položil mu ich na stôl.
– A teraz?
– Teraz prirovnaj stlpcovú sadzbu s rukopisom a urob prvú korektúru.
– A nerobia to korektori?
– Urobia aj oni, ale je veľmi dôležité, aby si sa naučil článok, ktorí píšeš, vidieť vysádzaný. Napríklad veľmi dlhé odseky v stĺpci ti každý druhý iba prebehne okom. Vyhýbaj sa zbytočným slovám a nepotrebným otáznikom a výkričníkom. Nepovyšuj sa nad čitateľa, lebo ty si tu kvôli nemu.

Bola to vlastne abeceda... Čoskoro som písal článok o dákom mládežnícom zábavnom programe. Článok som napísal a odovzdal svojmu »mentorovi«, aby sme sa poradili. Prečítal a navrhol mi:
– Ideme!
– Kam?
– Na prechádzku, — položil mi kamarátsky ruku na plece.

Poprechádzali sme sa, pozhovárali a hľa — môjmu článku sme našli nový názov, lepší.
–V novinách sa najprv čítajú názvy. Podľa názvu si čitateľ vyberá, čo bude v novinách čítať a čo nie.
Abeceda potom pokračovala... Pamätám sa, raz sme boli vo vtedy veľmi ďalekej Padine. Vtedy, a bolo to už hodne neskoršie, vari o rok o dva, tlačiareň a redakcia mali auto, »Martina«, dáka dosť stará tatrovka (v jeseni do nej pršalo, v zime fučalo, na jar ako-tak, v lete sa len prášilo). Keď sme sa okolo poludnia doredikali do Padiny, čierni ako muríni od potu a prachu, najprv sme sa v parku poumývali pod pumpou a šli »do práce«. Myslím si, že sme šli do poľnohospodárskeho družstva, bola žatva. Pekne nás prijali, poponúkali a potom som šiel riaditeľovi, alebo dákemu vedúcemu (vravím „dákemu«, lebo vtedy moje novinárske známosti a »kartotéka činiteľov« sa rovnali nule). Slávnostne som na stôl položil nový notes, ktorý mi on lakťom odstrčil a začal naoko neviazaný rozhovor o situácii, plánoch, problémoch, ťažkostiach, ako ich myslia zdolať – všetko o žatve. I ja som sa, pravda, urazený, vše zamiešal do rozhovoru.

Iba v aute, keď sme odchádzali, ma »udobril«:

– Keď sa ešte lepšie rozhľadíš, budeš sám vedieť oceniť, pred kým a čo smieš zapisovať. Ak ti napríklad diktuje čísla a ukazovatele – píš. Ale ak zbadá, že ako mačka striehneš na každú jeho smelšiu myšlienku, naľaká sa, zháči, nepovie ti všetko, čo si myslí úprimne, ľudia chcú také články, ale ten, čie slová ty zapisuješ z jeho úst a ako žandár ťaháš z neho odpoveď na tvoju provokačnú otázku, sa naľaká nie teba, ale možnej ozveny svojej vyhlášky v novinách, ba i možných následkov... Rozhovor nie je výsluch... Článok sme napísali: nie, nebolo spamäti a »bez notesa«. Mali sme aj odpovede na otázky, aj ukazovatele (tie si báči Cyril potajomky zapísal do svojho notesíka, na kolene, pod stolom).

Priestor nedovolí písať aj o tej »nenovinárskej« činnosti báči Cyrila: o režisérovi, rozprávačovi vtipov (nie vždy najnovších, ale nech), o organizátorovi, predsedovi syndikátu a straníckom tajomníkovi, o vášnivom organizátorovi varenia rybacieho, i teľacieho, i akéhokoľvek paprikášu.. .

Mám mnoho spomienok naňho, niektoré som uviedol, ale najkrajšia mi je tá, že som ho vari ani raz nevidel najedovaného."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články