Dejiny školy

Kam sa podieva láska a úcta?

Čoraz častejšie si kladieme otázku, kam sa vytratila láska, úcta a prirodzená ľudskosť. Žijeme už umelo, vo virtuálnom svete, v ktorom túžime byť bohatší, krajší a obdivovanejší – aspoň navonok. To, čo bolo kedysi prirodzené, dnes nahrádza umelá krása, umelý úsmev, umelé vzťahy. Aj ľudské telo sa stáva projektom, ktorý treba neustále „vylepšovať", bez ohľadu na to, či tým nestrácame niečo podstatné, ba dokonca aj vlastné zdravie.

 

Kam sa podieva láska a úcta?

 

Symbolom tejto premeny sú extrémy, ktoré by ešte nedávno pôsobili absurdne – napríklad umelé, prehnane dlhé nechty. Sú nepraktické, sťažujú každodennú prácu, no môžu byť aj nebezpečné. Akoby s nimi chabol samotný materinský inštinkt, zakorenený hlboko v ľudskej prirodzenosti. Mladá mama túži byť v trende a umelé nechty sa stali jedným z neodmysliteľných symbolov „upravenosti" modernej dámy. To akoby u žien slabla schopnosť chrániť to najkrehkejšie, čo máme – vlastné dieťa.

Chlad, ktorý cítime v medziľudských vzťahoch, sa pritom neobmedzuje len na ľudí. Konzumná spoločnosť rovnakým spôsobom zaobchádza aj s prírodou. Túžba mať viac, lacnejšie a okamžite vedie k plytvaniu a k tvorbe abnormálneho množstva odpadu. Veci kupujeme, používame krátko a bez výčitiek vyhadzujeme. Planéta sa mení na skládku našich pohodlných rozhodnutí a my sa tvárime, že sa nás to netýka.

Niet sa potom čomu čudovať, že chladnú aj medziľudské vzťahy. Na pracoviskách často nevládne spolupráca, ale rivalita, podozrievanie a podkladanie nôh. V rodinách sa vytráca úcta, ktorá bola kedysi samozrejmosťou. Tá posvätná úcta k rodičom, k starším, k životu samotnému. Skutočné teplo rodinného krbu sa neraz mení na súťaž v tom, kto kúpi drahší dar a kto vytvorí navonok dokonalejší obraz rodinnej pohody – hoci aj za cenu ďalších zbytočných obalov a preplnených košov.

Aj spoločenský život sa čoraz viac podobá na bezohľadnú faloš. Sociálne siete nám denne servírujú „dokonalé" príbehy, vyretušované šťastie a inscenované emócie, ktoré sa tvária ako realita. Divák je zmätený – má tomu veriť, alebo ide len o ďalšiu umelinu, ktorá s pravým životom nemá veľa spoločného?

V tomto kontexte sa mení aj význam Vianoc. Sviatkov, ktoré boli ešte donedávna predovšetkým rodinným a duchovným časom ticha, spolupatričnosti a pokory. Čoraz častejšie sa však do čara Vianoc vkrádajú politické symboly (ktoré ľudí rozdeľujú), a následne sa aj Vianoce stávajú predmetom sporov a ideologických výkladov. A pritom ich podstata je taká jednoduchá: blízkosť, láska a úcta k človeku – aj k svetu, v ktorom žijeme.

Iste by sme mohli byť hlboko v duši omnoho šťastnejší, keby sme sa dokázali vrátiť k tomu, čo je skutočné, nie umelé. K obyčajnému ľudskému dotyku, k srdečnému úsmevu, k úcte, k zodpovednosti a k láske, ktoré sa nedajú kúpiť ani naaranžovať na obrazovke.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články