Keď sa Stratimirovićovci v roku 1745 usadili v Kulpíne, krajina bola ešte tichá a neisto sa spamätávala z dávnych vojen. Pôda nebola veľmi úrodná, bola močaristá, a život na nej drsný. Prvé domky sa krčili pri zemi, akoby si ešte netrúfali veriť v trvalosť pokoja. Srbská šľachtická rodina, zvyknutá na hercegovský rytmus života, sa tu predsa rozhodla zakoreniť. Trvalo osemdesiat rokov, kým sa ich prítomnosť na týchto končinách premenila na viditeľný znak novej istoty. Vtedy, na začiatku 19. storočia, začal v strede dediny rásť veľký kaštieľ – honosná stavba, akú Kulpín, ba ani bližšie a ďalšie okolie, dovtedy nepoznal. Archívy mlčia o menách staviteľov, no samotné múry dodnes hovoria o živote v Panónii, v tejto pestrosti jazykov a kultúr. Roku 1826 bola stavba dokončená. Kaštieľ sa stal novým stredom dediny – nielen zemepisným, ale aj duchovným. Oproti nemu sa dvíhal pravoslávny chrám, na ktorého výstavbu Stratimirovićovci významne prispeli už v roku 1813. Medzi týmito dvoma budovami sa odohrával život: sviatky, procesie, jarmoky, rozhovory i tiché pohľady.
V januári 1828 zima bola tuhá. Obloha mala farbu olova a vietor niesol dedinou zavýjanie psov. Vo veľkom dome v strede Kulpína sa ozval nový zvuk – detský plač.
Do cirkevnej knihy zapísali:
„Родила се 2. генварја 1828 Елисавета, от отца благороднаго Георгија Стратимировића, мајке Елены..." (Narodila sa 2. januára 1828 Elisaveta, dcéra šľachtica Georgija Stratimirovića a jeho manželky Eleny.) Dieťatko vstúpilo do sveta, kde sa modlitby písali cyrilikou, no piesne sa často niesli po slovensky.
Mladá Elisaveta (Jelisaveta) vyrastala v kaštieli, ktorého chodby poznali kroky šľachticov aj služobníctva, kde sa v jednej izbe rozprávalo po srbsky a v druhej po slovensky. Pri žatve a mlátení obilia počúvala slovenské dievčatá spievať. Deti šľachticov učili slovenskí učitelia: Rohonyi, Godra, Šafárik, Janko Kráľ...
Kaštieľ to všetko počúval. Počúval smiech detí, spevy pri robote, zvuk zvonov z chrámu oproti i tiché večerné rozhovory pri sviečkach. Stal sa svedkom spolužitia dvoch kultúr.
Prežil monarchiu, vojny, zmeny štátov aj ideológií. No stále stojí v strede dediny – ako tichý svedok času – dvesto rokov.
Pamätá si deň, keď sa narodil nový život, aj noc, keď sa lúčilo s majiteľmi. Pamätá si tvrdé zimy i bohaté žatvy. Pamätá si časy, keď ľudia vedeli v pokore a podpore žiť spolu.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)