O jazyku (23. 10. 2016)

Podrobnosti

Uverejnené 21. 08. 2026

Nedávno som na spoločenských sieťach postrehla komentár slovenského prozaika, dramatika, diplomata a politika Jozefa Banáša, ktorý upozorňuje na inváziu anglických výrazov v slovenčine a takto hovorí. Citujem: „Prvá slovenská krčma v Bratislave sa volá First Slovak Pub. Už nemáme úroveň, ale level, prekvapenie nevyjadrime s fiha, ale čudným zvolaním wow, nie sme vyrovnaní, ale kúloví... nákupné strediská nahradili šopingcentrá, nechali sme si vziať Lomidrevov, Valibukov, Šípkové Ruženky, Jankov Hraškov a nahradili sme ich Mekkvínmi, Barbikami, Šrekmi, Alfmi... zákony už netvoríme, ale kreujeme... gazdovský dvor sme nahradili farmou a z neznámych dôvodov sme sa zbavili slovenského roľníka a namiesto neho inštalovali farmára. Pokiaľ žije jazyk, žije aj národ. Ak jazyk umrie, umiera aj národ a s ním aj jeho duch. Človek bez koreňov má viacero výhod — nemá sebavedomie, hrdosť, je manipulovaný, ovládateľný, nerepce, poslúcha, drží hubu a krok a „maká". Koniec citátu.

Je skutočne nápadné, ako sa v poslednom čase na Slovensku početné anglické slová udomácnili v slovenskom jazyku. Je však dobre, keď vidíme, že to niekoho trápi. Čo by ozaj povedal tento mysliaci pán, keby počul nás, ako rozprávame? Bežne ďakujeme „na káve" a nie za to, za čo sa poďakovať patrí. Termíny u lekára si nedohovárame, ale „zakazujeme", odkedy vymysleli taký poriadok. Zakázať niečo znamená po to sa nedostať. Tú spomínanú kávu píjame s „komšijkou", nie so susedou, atď. Vskutku zvykli sme si srbské výrazy používať bežne ani čo by práve to, že tak robíme, bola najnormálnejšia vec na svete. Povieme „mešalica" (miešačka), „godišnji" (ročnný oddych), lekárske výsledky sú pre mnohých z nás „nalazi", často sa hovorí o „javnich nabavkach" (verejnom obstarávaní). Keď niekoho chceme pochváliť povieme „Svaka čast!" (Všetka česť!) - Ale, ak by ste niekoho chceli dobroprajne upozorniť, že robí chyby a že nivočí svoju rodnú reč srbizmami, neprekvapte sa, ak by sa vám namiesto poďakovania dostalo: „baš ma briga" – je mi to jedno.

Očistiť našu reč od všetkého toho, čo do nej nepatrí nie je ľahká práca. Museli by sme začať, ak už nie je neskoro (?), pôsobiť cielene, všímať si a snažiť sa aj zapamätať si a uplatňovať rady odborníkov, ktoré aj Petrovský rozhlas vysiela pravidelne. V bežnej komunikácii, keď nám vypadne vhodné slovo, mali by sme si spomenúť na svoje staré matere a na to, ako by sa v danej chvíli vyjadrili ony. V ich čase sa o srbizmoch nechyrovalo. Avšak, ešte dôležitejšie je to, akým smerom vedieme svoju mlaď. Keď zapisujeme deti do srbských tried, nerobíme dobre. V tomto školskom roku sme v rámcoch našej národnosti jedným ťahom pera, podpisom rodičov, prišli o viac ako tisíc žiakov v slovenských triedach, alebo presnejšie povedané v potenciálnych slovenských triedach. Vraj tak bude deťom ľahšie. Zodpovedne tvrdíme, že im ľahšie nebude. Práve naopak. Oveľa ľahšie by zdolávali a vynachádzali sa v cudzích rečiach, keby mali na to pevný základ, keby dokonale ovládali svoju materinskú reč.

Ak pán Babáš vystríha Slovákov na Slovensku, so slovami: „Pokiaľ žije jazyk, žije aj národ", toto tvrdenie prenesené na našu situáciu znamená, že sme už spolovice mŕtvi. A nesmeli by sme si ani len pomyslieť, „že baš nás briga".

Jarmila Pálenkášová
Text bol vysielaný 23. 10. 2016 na vlnách Rádia Petrovec a publikovaný je v knihe Jarmily Pálenkášovej Keď slovo dá slovo (Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2023)

Twitter