Podmienky používania

Pred storočím sa narodila Emília Boldocká rod. Túrová

Pred sto rokmi, v roku 1926, sa v Kulpíne narodila Emília Túrová (1926 – 2012), ktorú mnohí poznali skôr pod menom Milka. Jej životný príbeh je spojený nielen s dejinami jednej rodiny, ale aj s dramatickými udalosťami, ktoré zasiahli tunajšie obyvateľstvo na sklonku druhej svetovej vojny. Emília pochádzala z nemecko-slovenskej rodiny Túrovcov. Takéto manželstvá neboli v tom čase časté, keďže Nemci sa väčšinou sobášili v rámci vlastného národného spoločenstva. Avšak mladý a švárny Karol Tur sa zahľadel do krásnej Márie Vidovej (1904 – 1986), Slovenky, odradiť sa nedal a s ňou sa aj oženil. V manželstve sa im narodili dve dcéry – Emília a mladšia Irena. Mohlo to byť dlhé a veľmi šťastné manželstvo. Do vienka však svojej staršej dcére Emílii rodičia zanechali bolestivú ťarchu.

 

Emília so starou mamou Turovou (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Emília so starou mamou Turovou (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Turove dievčatá na svadbe v slovenskom kroji (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Turove dievčatá na svadbe v slovenskom kroji (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Emília Boldocká, rod. Turová a jej manžel Ondrej Boldocký (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Emília Boldocká, rod. Turová a jej manžel Ondrej Boldocký (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Milkiní rodičia: Karol Tur s manželkou Máriou, rod. Vidovou (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Milkiní rodičia: Karol Tur s manželkou Máriou, rod. Vidovou (rodinný archív Márie Boldockej)

 

Mária Túrova, rod. Vidova, je pochovaná v Kulpíne, ďaleko od svojho manžela

 

Mária Túrova, rod. Vidova, je pochovaná v Kulpíne, ďaleko od svojho manžela

 

Emília Boldocká, rod. Turová, a jej manžel Ondrej Boldocký, sú pochovaní v Kulpíne

 

Emília Boldocká, rod. Turová, a jej manžel Ondrej Boldocký, sú pochovaní v Kulpíne

 

Osud rodiny Túrovcov sa dramaticky zmenil na sklonku druhej svetovej vojny. Podobne ako mnohé ďalšie nemecké rodiny boli násilne transportovaní do Bačkeho Jarku. Táto pôvodne nemecká dedina sa v roku 1944 premenila na zlopovestný koncentračný tábor pre Nemcov. Rodiny tam čakali na svoj ďalší osud v mimoriadne ťažkých a neľudských podmienkach. Mnohí väzni zomreli následkom vyčerpania, hladu, chorôb či zimy, iní boli popravení a niektorí sa dočkali presunu do iných táborov alebo transportu do Nemecka.

Ako spomína dipl. ing. Dušan Vida z Kulpína, Márii Turovej sa podarilo dosiahnuť prepustenie z tábora. Správcovi dokázala, že nie je Nemka, ale Slovenka. Ponúkli jej však krutý kompromis – rodinu rozdelili. Mohla si vziať jednu dcéru a odísť s ňou domov, zatiaľ čo druhá musela zostať v tábore s otcom. Rozhodnutie bolo pre matku nesmierne bolestné. Napokon si vzala staršiu Emíliu a mladšia Irenka zostala s otcom.

Mária sa však s odlúčením nedokázala zmieriť. Do Bačkeho Jarku chodievala vždy, keď to bolo možné, aby navštívila dcéru a manžela. Práve počas jednej z takých návštev sa odohrala tragédia, ktorá navždy poznačila život celej rodiny. Šestnásťročnú Irenku smrteľne zranil vojak – partizán, údajne nešťastnou náhodou pri čistení pušky.

Matka mala v taške biely obrus. Naň položila smrteľne zranenú dcéru, ktorá ešte dýchala, no pomoci jej už nebolo. Domov do Kulpína si tak nepriniesla dcéru, ale iba krvou nasiaknutý obrus. Po celý život si ho starostlivo opatrovala ako jedinú hmatateľnú pamiatku na milované dieťa. Po jej smrti zostal obrus staršej dcére Emílii.

Na Emíliu, ktorú Kulpínčania volali Milka, si dodnes spomínajú starší obyvatelia. Pamätajú si ju ako tichú, dôstojnú a skôr uzavretú ženu. O svojom súkromí veľa nehovorila ani s najbližšími spolupracovníkmi. Vedelo sa však, že pravidelne využívala dovolenku na cesty do Nemecka. V povojnových rokoch o tom dlho nemohla verejne hovoriť, keďže jej nemecký pôvod jej vtedy mohol veľmi uškodiť. Vtedy sa naučila mlčať. Pravdepodobne tam cestovala za svojím otcom a jeho rodinou.

Emília – Milka – sa neskôr vydala za Slováka Ondreja Boldockého. Spolu prežili dlhé roky v Kulpíne, kde ich starší obyvatelia dodnes spomínajú. Boli jednoducho „báči Ondro" a „teta Milka". Spolu dôstojne kráčali a spolu znášali bremeno manželkinej bolestnej rodinnej pamäti.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články