Slovenské Gymnázium v Báčskom Petrovci

Zriedkavý príklad verného priateľstva

S úderom polnoci sme sa rozlúčili s rokom odchádzajúcim. Bolo, ako bolo – a pomaličky už kráčame do tohto nového roku 2024. Bude, ako má byť – ale v ktorom chcime žiť svoje sny. Aj keď s otáznikom "aký len bude? " vykročili sme doň predsa s nádejou, že bude taký, aký si želáme. Nezabúdajme však na to, že rok môže byť aj taký, aký obsah mu dáme aj my sami. Rodinu a priateľov si vyvýšme na piedestál, lebo oni sú tým našim najvzácnejším pokladom. „Krásna je to rodinka, tá milá slovenská rodina Melichovská v Kulpíne v ktorej traja statní bratia nažívajú v úprimnej bratskej láske pod ochrannými peruťami osemdesiat ročnej matky-starenky," napísal pred storočím, v roku 1924, v novinách Národná jednota Jozef Maliak, historik a pedagóg. V článku o zriedkavom príklade verného priateľstva opisuje udalosť, ktorá sa udiala niekoľko rokov po 1. svetovej vojne, keď kamarát z vojny, profesor v Liberci, v Čechách, navštívil svojho priateľa v Kulpíne. Vo vojne a na fronte sa zrodilo priateľstvo medzi českým poručíkom Dr. L. Drůbekom a jeho sluhom, kulpínskym Slovákom. V pokračovaní uvádzame celý článok, ktorý sme prepísali do súčasnej jazykovej podoby.

 

Zriedkavý príklad verného priateľstva

 

Kulpín 25. augusta 1924. Zriedkavý príklad verného priateľstva.

„Akonáhle bola vypukla svetová vojna, dodelený bol mladý poručík Dr. L. Drůbek, na tento čas profesor v Liberci, v Čechách, k maďarskému pluku so sídlom v Novom Sade. Pán Drůbek nevedel, že na južných stranách bývajú Slováci. Šťastná náhoda priala mu, že obdržal k obsluhe Slováka kulpínskeho rodáka, pána Melicha, ktorý práve teraz strojí sa oženiť svojho hodného synka.

Pán Drůbek sa nemálo začudoval, keď sa mu jeho „burš" predstavil ako kulpínsky Slovák. Od tohoto okamihu počalo sa rozvíjať úprimné priateľstvo, ktoré ich spájalo počas celej vojny, obzvlášť v zákopoch a na fronte. Verne zdieľali spoločne všetky trampoty hroznej vojny. Bedlivo chránil sluha život svojho pána, ale i pán svedomite konal svoju povinnosť naproti svojmu vernému sluhovi. Tak málo pomaly menil sa pomer medzi mladým poručíkom a jeho sluhom, až ku konci vojny vyvrcholil v úprimné priateľstvo.

Po skončení vojny priatelia sa rozišli, ale pred rozchodom dali si sľub, že nezabudne jeden na druhého. V dopisoch pestovali svoje priateľstvo ďalej, až prišiel čas, kde pán Melich postavil svojho priateľa na tvrdú skúšku.

Písal nedávno svojmu priateľovi list: „Žením syna, bolo by mi veľmi milé, keby Ste zavítali k nám na svadbu koncom augusta b. r."

Pán profesor Drůbek milo prekvapený tak priateľským povolaním, vybral sa v skutku na cestu, aby vyhovel želaniu svojho drahého priateľa a 25., to jest včera ako hosť pána Melicha zavítal do Petrovca, navštívil i naše gymnázium a pisateľ týchto riadkov mal vítanú príležitosť pri pohostinnom stole vysokoctenej rodiny Rapošovsko-Hlaváčovskej bližšie sa zoznámiť s týmito dvoma vzornými priateľmi.

Ale pán Drůbek viazaný povinnosťou svojho povolania nemohol zostať, aby svojou prítomnosťou zvýšil radosť svojho priateľa. Pán Melich, aby mu pripravil náhradu, pripravil provizornú svadbu včera večer, pravda bez nevesty a aby jeho vzácnemu hosťovi nebolo clivo, povolal svojich vzácnych priateľov a to nielen domácich ale i z Petrovca a jeho pani prichystala hody, ktoré skončili až vtedy, keď sa o tretej nad ránom ukázal svetlý srpok mesiaca na obzore.

Počas stolovania pozdravil p. Ján Čajak, správca petrovských škôl a slovenský spisovateľ, vzácneho hosťa pekným prívetom, poukážuc práve na tú okolnosť, že svetová vojna doniesla svetu nielen hrôzy, lež i skvelé zjavy, ku ktorým pripočítať možno i verné priateľstvo pána profesora Drůbeka s jeho terajším hostiteľom, Na to pán profesor srdečnými slovami vyrozprával vznik a priebeh tohoto zriedkavého priateľstva, ktoré úplne vyhladilo rozdiel stavovský. Prítomní hostia srdečne blahoželali obom priateľom.

Celý dom pána Melicha bol v slávnostnej nálade, ale čo všetkých pozornosť upútalo, to bol zjav ušľachtilej starenky, pani matky p. Melichovej, ktorá ešte i pri svojich ôsmych krížikoch zabávala svojich milých hostí, až kým sa nerozišli. Krásna je to rodinka, tá milá slovenská rodina Melichovská v Kulpíne v ktorej traja statní bratia nažívajú v úprimnej bratskej láske pod ochrannými peruťami osemdesiat ročnej matky-starenky. Končím svoje riadky s úprimným želaním: „Milostivý Hospodin nech sprevádza nášho milého hosťa a ochraňuje na jeho spiatočnej ceste, aby po šťastnom návrate doniesol svojim srdečný pozdrav z Kulpína a vyrozprával im, čo zažil v pohostinnom dome svojho milého priateľa; nášmu milému hostiteľovi ale z tej duše prajem, aby mu dal láskavý Hospodin dožiť novej radosti z jeho hodného synka a budúcej jeho milej nevesty." Zaznamenal Jozef Maliak v Národnej jednote zo dňa 28. augusta 1924.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články