Slovenské Gymnázium v Báčskom Petrovci

Manitou ho pozval do večných lovíšť

(Za Janim Križanom)

Mal som klasické dedinské detsvtvo, keď sme takmer nič nemali, ale všetkého bolo hojne: času, hier a dobrodružstiev.

Napriek časovo blízkej druhej svetovej vojny, nehrávali sme sa na partizánov a Nemcov. Neviem prečo, možno práve preto, že nás do toho nútili.

Hra z donútenia totiž nejestvuje.

Tá je predovšetkým priestor slobody.

Hrali sme sa na kovbojov a indiánov. My, chlapci z našej Uličky, sme boli na správnej strane dejín: boli sme Indiáni. Náčelníkom nám bol on: Jani Križan.

S ním všetci my z kmeňa križanovcov sme sa učili, čo je česť, čo spoluptaričnosť, smelosť, statočnosť, ale aj falošnosť a zrada.

Náčelník Inču Čuna, alias Jani Križan, je hlavnou postavou mojejrannej prózy Deň, keď naša ulička začala vojnu s čapeľovcami. Je to v poradí druhá poviedka v evokačnej knihe Mastené, paprené, solené... (Obzor, Nový Sad, 1987).

 

Manitou ho pozval do večných lovíšť

 

O tej slávnej vojne bez obetí, o ktorej sa nezmieňujú žiadne učebnice dejín, sa môžete viac dozvedieť práve v uvedenej zbierke.

To, čo vám chcem povedať, a o čo mi vlastne v tomto texte ide, je skutočnosť, že sa na pozvanie indiánskeho boha Manitoua, náš náčelník práve presťahoval do večných lovíšť, tam kde je voda stále bystrá, tráva vždy svieža a zelená a stepou sa po celý rok preháňajú nedohľadné čriedy bizónov

Ján Križan (1954-2025) umrel, indiánsky náčelník, hrdinská lieterárna postava, tá ale neohrozene jazdí na neosedlanom a neskrotenom koni prériou petrovských chotárov a pláva v priezračnej, modrozelenej vode nášho Begeja, kde sa ani nie tak dávno diali neuveriteľné indiánske príbehy v rámci nášho spoločného, Janiho a môjho, neopakovateľného, zbeletrizovaného detstva.

 

Zoroslav Jesenský

 

Ján Križan, niekdajší riaditeľ Kníhtlačiarne Kultúra Báčsky Petrovec

 

Ján Križan, niekdajší riaditeľ Kníhtlačiarne Kultúra Báčsky Petrovec

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články