Slovenské insitné umenie zo Srbska - Slovenský jazyk

Sadnúť si pod gonk – vojvodinská poézia všedného dňa

V multikultúrnej Vojvodine sa človek naučí vážiť si rozličnosti. Tento kraj je právom nazývaný „Európou v malom" – tu sa v jednej dedine vedľa seba stretáva Srb a Maďar, Slovák a Rusín, Chorvát aj Rumun. A hoci každý hovorí iným jazykom, všetkých spája rovnaký rytmus každodennosti, rovnaké úsilie o dobrý život a rovnaká túžba po chvíli pokoja v tieni podstrechy – pod gonkom.

 

Sadnúť si pod gonk – vojvodinská poézia všedného dňa

 

Gonk, gonak, gánok, gȍnak, konk, gong, gang, forauz, felešov, podstrecha...
Takto, a ešte ktovie ako, nazývali v minulosti otvorenú chodbu pozdĺž domu, vydláždenú tehlami či kachličkami. Bola to tepna domu – z nej sa vchádzalo do izieb, tam sa niesli vedrá vody, vykladali hrnce s jedlom, tam sa vítali hostia. Pri tých najstarších domoch býval gonk úplne otvorený, neskôr ho obmurovali či zasklili. No najkrajší zostal vždy ten jednoduchý, po bokoch tienistý, obrastený viničom, ktorý v lete poskytoval sladký tieň a v jeseni daroval strapce.

Vojvodinsky je aj takto: „Kadgod za letnjih zapara i vrelih noći moj deda iznese otoman na gonak pa zalegne pod zvezdanim nebom. Pa kaže: Obaška volem leti spavati na gonku pod nebom, sa kog mi trepću zvezde zlatooke ko one snaše na sremačkim vašarima. Cvrčak ukraj baštice raspeva se ko u svatovima a noćna frajla zamiriši, sve mi golica nozdrve..."

Pod gonkom sa žilo. Tam stál stôl a stoličky, tam sa jedávalo, tam sa so susedom rozprávalo o počasí či úrode. Pod gonkom sa upíjala pálenka zachladená v hlbokej vahadlovej studni, spievalo sa, viedli sa vážne rozhovory aj žartovné reči. Neraz tam ľudia prespávali – na slame, pod poňvou, či len tak pod hviezdami, kým nezačal sneh zaletovať poza hrubú plachtu.

Také boli tie vojvodinské noci – jednoduché a čarovné. Človek si sadol na drevenú lavičku či prútenú stoličku, započúval sa do ticha prerušovaného len spevom cvrčkov a mal pocit, že svet je presne taký, aký má byť.

Dnes už gonk v pôvodnej podobe vídame menej. Mnohé domy zmenili svoju tvár, lavičky zmizli, podstrechy sa zatvorili (ako aj mnohí z nás). No v pamäti Vojvodinčanov stále zostáva gonk – je to symbol spoločenstva, pohostinnosti a pokoja. Symbol toho, že aj v krajine, kde sa prelína toľko kultúr a jazykov, existuje priestor, ktorý patrí všetkým.

Sadnúť si pod gonk – to je jednoducho vojvodinské.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články