Slovenské insitné umenie zo Srbska - Slovenský jazyk

Tunajšie nárečia medzi premenou a zánikom

Po desaťročnom (2014 – 2025) terénnom výskume reči Slovákov vo všetkých lokalitách so slovenským osídlením v Srbsku (spolu 36), kde žijú vo väčšom počte, po napísaní odborných a vedeckých prác, vrátane dizertačnej práce a po účasti na mnohých vedeckých konferenciách, Dr. Marína Hríbová vydala knihu Nárečia Slovákov v Srbsku. Vydavateľom je Univerzita Komenského v Bratislave, na ktorej autorka pôsobí ako asistentka na Katedre slovenského jazyka, literatúry a didaktiky Pedagogickej fakulty. Kvalitu a význam diela hodnotili traja recenzenti: prof. Dr. Ivor Ripka z Bratislavy, niekdajší pracovník vyššie spomenutej katedry a Slovenskej akadémie vied, doc. Dr. Mariana Sedláková z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a prof. Dr. Dragana Radovanović z Univerzity v Prištine so sídlom v Kosovskej Mitrovici, vedúca vedecká pracovníčka Ústavu srbského jazyka Srbskej akadémie vied a umení.

 

Tunajšie nárečia medzi premenou a zánikom

 

Tunajšie nárečia medzi premenou a zánikom

 

Bolo by vhodné, aby sa v budúcnosti táto kniha preložila aj do srbského jazyka, pretože môže byť užitočná nielen odborníkom na menšinové jazyky, ale aj etnológom, sociológom a nositeľom kultúrnej politiky národnostných menšín. Okrem empirických údajov zo svojich výskumov Marína Hríbová využila poznatky popredných slovenských lingvistov, najmä Jozefa Štolca, ako aj Daniela Dudka, Márie Myjavcovej, Anny Marićovej, Michala Týra a ďalších. V centre jej skúmania boli západoslovenské a stredoslovenské, presnejšie južnostredoslovenské dialekty, ktoré sa používajú v Srbsku. Zaujímavé je, že podľa výskumu Maríny Hríbovej má reč Slovákov vo Vojlovici – Pančeve blízko k nárečiam zo stredoslovenských okresov Slovenska, hoci podľa cirkevných matrík Vojlovičania pochádzajú práve zo západných častí Slovenska, z oblastí obcí Myjava a Senica. To len ukazuje, aké dynamické boli pohyby obyvateľstva v 18., 19. a 20. storočí na území strednej Európy a Balkánu. Hríbová v tejto súvislosti konštatuje, že vývoj dialektov sa zvlášť skomplikoval v prostrediach, kde sa k už usadeným Slovákom pôvodom napr. zo západného Slovenska neskôr pripojil väčší počet Slovákov zo stredného Slovenska a naopak. Vplyv východoslovenských dialektov nebol v tejto monografii bližšie opísaný, pretože podľa autorky reč obyvateľstva v niektorých lokalitách (napr. Kucura, Ruský Kerestúr) si – vzhľadom na citlivosť problematiky – vyžaduje osobitný výskum.

Kniha obsahuje množstvo údajov, zistení a záverov, ktoré podnecujú k zamysleniu, polemike a konaniu. Z etnickej asimilácie môžeme vidieť napríklad zo štatistického materiálu výskumu. Podľa sčítania obyvateľstva v Uhorsku v roku 1900 žilo v Budapešti až 25 168 Slovákov, čo tvorilo 3,4 % populácie hlavného mesta. Na druhej strane v Bratislave bolo zaznamenaných „len" 10 715 Slovákov, ale s vyšším podielom 16,2 % z celkového počtu obyvateľov mesta. Najväčšia koncentrácia Slovákov, teda etnická homogenita, bola vtedy zaznamenaná v Báčskom Petrovci – 95,2 %, čiže veľká väčšina obyvateľov, 7491 ľudí, sa hlásila k slovenskej národnosti. Zatiaľ čo toto mesto ako prevažne slovenské pretrvalo až dodnes, niektoré iné miesta stratili slovenské prvky bez stopy. Napríklad v roku 1900 bolo v Békešskej Čabe (dnešné Maďarsko) zaevidovaných 27 487 Slovákov (73,2 % obyvateľov mesta) a v blízkom Sarvaši 17 771 Slovákov (68,9 %).

Z osobného pozorovania viem potvrdiť, že Slováci v niektorých lokalitách rýchlo miznú. Napríklad v polovici 80. rokov členovia nášho Slovenského kultúrno-osvetového spolku Detvan Vojlovica počas pobytu v Chorvátsku ešte mohli hovoriť s tamojšími Slovákmi materinským jazykom, ale v posledných rokoch a desaťročiach to bolo oveľa ťažšie.

Pavel Rozkoš, na základe názorov viacerých odborníkov na slovenské dialekty, tvrdí – ako uvádza Marína Hríbová –, že slovenské nárečia sa na Dolnej zemi na prelome minulého a tohto storočia najlepšie zachovali v Srbsku. Hríbová dodáva, že na rozdiel od niektorých iných slovenských enkláv v Európe a vo svete, kde sa slovenské nárečia používajú len príležitostne, sa v Srbsku stále uplatňujú v rámci každodennej komunikácie všetkých generácií.

Napriek tomu nie je veľa dôvodov na optimizmus. Marína Hríbová upozorňuje, že podľa posledného sčítania v Srbsku v roku 2022 Slovákov je o 11 020 menej v porovnaní s výsledkami sčítania z roku 2011, a že v niektorých lokalitách, kde žije menší počet Slovákov (Bajša, Ostojićevo, Višnjićevo a Ašaňa), slovenské nárečia miznú, pretože ich používajú iba príslušníci najstaršej generácie.

Nakoniec, ak sa vrátime k spomínanému Báčskemu Petrovcu, dnes je tam takmer o polovicu menej Slovákov (3926) než pred 125 rokmi!
Vedia o tom členovia a zodpovední pracovníci najdôležitejších slovenských inštitúcií a organizácií v Srbsku: Národná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Matica slovenská v Srbsku (MSS), Slovenské vydavateľské centrum, masmédiá v slovenskom jazyku (dve redakcie RTV Vojvodina; lokálne elektronické médiá Kovačica, Báčsky Petrovec; tlačené médiá Hlas ľudu, Vzlet, Rovina...) a vybraní slovenskí zástupcovia vo vláde? Podnikli niečo alebo konajú v súčasnosti? Opakovane používané frázy, ako napríklad tá pompézna na titulnej strane jedného z posledných čísel Hlasu ľudu „Zachovanie identity menšín v súčasnej dobe je kľúčom k budovaniu spoločnosti" a projekty podobného názvu, sú často neúčinné a prax ich prevalcuje ako márne.

Na stretnutiach Matice slovenskej sme už dávno tvrdili, že slovenskú kultúru a identitu, v ktorej má jazyk kľúčové miesto, treba chrániť nie v centrách (Báčsky Petrovec, Stará Pazova, Kovačica), ale na periférii, v malých obciach (Ľuba, Begeč, Bajša, Odžaci, Ostojićevo a ďalšie), kde sú Slováci ponechaní sami sebe. Najdôležitejšie je obnoviť činnosť miestnych výborov, pomôcť im a organizovať kultúrny život Slovákov.
Náš návrh MSS dokonca prijala, aby raz ročne v každej obci so slovenským obyvateľstvom zorganizovala jednoduchú kultúrnu akciu (výstava, monodráma, literárny večierok, a cappella koncert). Ponúkli sme sa, že sa zúčastníme, ale, žiaľ, je to príliš ťažké bremeno pre oslabenú Maticu slovenskú. Zdá sa, že ani iné slovenské inštitúcie v Srbsku nemajú účinnú kultúrnu politiku a že na slovenskú reč (kultúru a identitu) vplývajú všetky ostatné faktory okrem inštitucionálnych.

V súvislosti s tým som rezervovaný voči názoru Jozefa Štolca, ktorý citovala Marína Hríbová, že škola a masmédiá v spisovnej slovenčine nemajú moc podstatne zmeniť existujúci systém nárečí. Takto organizované a „dávkované" tunajšie médiá v slovenskom jazyku určite nie. Ale prenikanie rôznych srbizmov do reči tunajších Slovákov (podrobne v knihe) ukazuje, ako populárna masová kultúra v srbských médiách, najmä elektronických (TV, rádio, internet), silne, ba až dominantne, vplýva na slovenské nárečia.

Ešte by som rád vyjadril svoj názor týkajúci sa činnosti slovenských inštitúcií v Srbsku. Ak tieto inštitúcie nemôžu urobiť nič významného (a mohli by) na poli zachovania slovenskosti, otvára sa možnosť pre materskú krajinu, Slovenskú republiku, podporiť rôznymi spôsobmi recepciu slovenských masmédií a tamojšej populárnej kultúry medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Návštevy rôznych populárnych hudobných kapiel a divadelných a folklórnych súborov zo Slovenska, ako aj sledovanie slovenských televíznych programov z materského prostredia sa ukázalo ako veľmi prínosné.

Zaujímavé boli aj ambiciózne komerčné show programy médií a organizácií zo Slovenska (napr. Zem spieva, Miss folklór Slovenka). Tieto periodické vystúpenia a projekty by sa mali modifikovať na systémové, pravidelné opatrenia súdržnej dlhodobej kultúrnej politiky. Ich hlavnou úlohou nie je, aby každý Slovák tu začal hovoriť a písať spisovnou slovenčinou, ale aby obohatili slovnú zásobu modernými výrazmi z materskej krajiny a potlačili používanie cudzích slov, gramatiky a syntaxe iných jazykov.

Dobrým vzorom môže byť Maďarsko, ktoré už roky podporuje maďarské obyvateľstvo v Srbsku, podporuje ich podnikanie a vzdelávanie, posiela odborníkov do kultúrnych spolkov, propaguje špeciálne TV stanice (Duna TV, Panon TV) a podobne.
Je najvyšší čas konať, pretože inak sa spomínaná etnická rozmanitosť a kultúrne bohatstvo až 26 etnických skupín zredukuje na niekoľko enkláv s pár ľuďmi.

 

Ivan Zafirović

 

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články