Na Štedrý večer, 24. decembra 2025, v tichosti a bez povšimnutia verejnosti zomrel v domove pre seniorov v Báčskej Palanke významný slovenský a vojvodinský maliar Ivan Križan. O jeho úmrtí sa verejnosť, spolužiaci, priatelia a ctitelia dozvedeli až po troch týždňoch. Pochovaný bol bez obradu, bez rodiny a bez priateľov na cintoríne v Mladenove, k svojej manželke. Odišiel človek, ktorého dielo bolo plné tepla, pokoja a ľudskosti – a ktorého vlastný život sa v závere tragicky vyprázdnil.
Ivan Križan sa narodil 23. apríla 1944 v Báčskom Petrovci, v školskom byte pri evanjelickom kostole, do známej a zámožnej Križanovej rodiny. Tá patrila k najvýznamnejším petrovským rodinám – venovala sa obchodu, vlastnila hotel i krčmu. Jeho otec, tiež Ivan, patril k prvej generácii maturantov petrovského gymnázia a zároveň k jeho najstarším profesorom i riaditeľom. Rodinný príbeh však niesol aj tragickú pečať: Ivanova sestra sa v dôsledku duševnej choroby roky túlala ulicami Petrovca, odkázaná na súcit okolia.
Ivan Križan sa v živote dokázal uplatniť. Základnú školu a gymnázium ukončil po slovensky v rodisku. Vyštudoval Vysokú školu telesnej výchovy (1970) a Pedagogickú akadémiu v Novom Sade (1977). Už od mladosti sa intenzívne zaujímal o výtvarné umenie – od roku 1958 systematicky študoval výtvarnú literatúru a počas štúdií navštevoval výstavy domácich i zahraničných autorov, najmä v Belehrade.
Ivan Križan sa umelecky formoval aj prostredníctvom výtvarníckych táborov, ktoré v poslednom desaťročí 20. storočia organizoval Dr. Ján Kišgeci (Kone, Chmeľ, Ečka a ďalšie), ako aj v rámci tábora Slnečnice Poľnohospodárskeho ústavu v Novom Sade. Tieto stretnutia mu umožnili kontakt s poprednými maliarmi, spoločné výstavy i ďalšie umelecké dozrievanie.
Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg na Základnej škole Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Pedagogická práca mu poskytla priestor pre bohatú výtvarnú činnosť so žiakmi – od maľovania dlhého múru v Novom Petrovci, cez realizáciu veľkej kompozície Príchod Slovákov na Dolnú zem (1995), až po početné výtvarné akcie v rámci kultúrnych podujatí, návštevy galérií a humanitné aktivity. Bol členom Združenia výtvarných pedagógov Vojvodiny.
Ako umelec bol mimoriadne aktívny: uskutočnil 54 samostatných výstav a množstvo kolektívnych, pričom samostatná výstava mu bola usporiadaná aj v austrálskom Melbourne. Bol etablovaným slovenským a vojvodinským maliarom, známym doma i v zahraničí.
Jeho tvorba je neodmysliteľne spätá s Báčskym Petrovcom. Ulice, uličky, chalupy, salaše, panorámy a chotáre rodnej obce sa stali jeho celoživotnou témou. Ivan Križan sa tak stal akýmsi kronikárom Petrovca, panónskym spiritus movens. Štýlovo sa pohyboval medzi expresionizmom, fovizmom a impresionizmom, no vždy zostával verný „miere človeka". Jeho obrazy ponúkajú útulný, prívetivý priestor – útočisko duše pred zhonom reality. Príznačné je, že na nich takmer nenájdeme ľudskú postavu: divák sa má stať súčasťou priestoru, času a ticha obrazu.
Ako výstižne napísal Paľo Bohuš pri otvorení jeho výstavy v roku 1987, Križanove domy akoby štetcom zastavili čas – stoja v chládku orechov a moruší, dýchajú pokojom a vnútorným teplom, ktoré presvitá aj cez zdanlivo jednoduché farebné náznaky.
Jeho osobný život však postupne nadobudol tragický rozmer. V manželstve s Annou, rodenou Kanásovou, sa mu narodil syn Ivan, ktorý rodičov predišiel v smrti. Po roku 2016, keď médiá omylom zverejnili správu o jeho úmrtí, akoby sa začalo jeho vlastné „miznutie zo sveta". Stratil pevné zázemie, túlal sa, žil nedôstojným životom, živil sa náhodnými prácami, predajom obrazov či prosbou o jedlo. Nedokončený dom v Petrovci vymenil za malý domček v Mladenove. Po smrti manželky zostal úplne sám.
Až zásah Petrovčanov mu zabezpečil dôstojnejšie posledné roky v zariadení pre seniorov v Báčskej Palanke, kde aj zomrel – opustený, v tichu, bez rozlúčky.
V minulom roku Matica slovenská v Srbsku vydala reprint monografie Petrovec & Ivan Križan – emotívna prechádzka ulicami a uličkami starého Petrovca a petrovského chotára (autor Ján Kišgeci, pôvodné vydanie 2011). Je to symbolické: umelec, ktorý celý život maľoval Petrovec, sa doň vrátil aspoň prostredníctvom svojho diela.
Česť jeho pamiatke.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)