- Podrobnosti
-
Uverejnené 2. 03. 2009
Herci prezrádzajú
Na slovíčko s Jánom Jambrichom z Kysáča
Osobný preukaz:
Meno a priezvisko: Ján Jambrich
Dátum narodenia: 21.12. 1976
Bydlisko: Kysáč
Životná láska: divadlo
Roly v predstaveniach: Červený medvedík, Malý krvný kolobeh, Záložák alebo Rezervista bez rezervnej kože, V plameni vášní, Ruzzante na ceste – Muška a Bilora, Posedenie s Ch. Bukovským, Sklenený zverinec, Nebojsa, Rad, Snilec snil o dverách a iné.
.....................................................................
Kedy sa zrodila láska k divadlu?
Začalo sa to tak, že ma môj sused zavolal do divadla, aby som sa pozrel
na tú prácu. Bolo to niekedy v roku 1986, v zime a mal som takých 10
rokov. Hneď ma aj zapojili do práce, dostali sme texty a mne sa hneď
všetko veľmi páčilo. A tak som zostal v divadle, i keď som túto činnosť
niekoľkokrát neskoršie prerušil.
Takže, bolo to moje prvé predstavenie – Červený medvedík. Hral som Miša, takého fagana. Bol to môj začiatok, ale aj prvý koniec.
Aký bol potom druhý začiatok?
Ďalšiu úlohu som dostal až v 1993. roku. Bolo to predstavenie Malý
krvný kolobeh v réžii Michala Ďurovku. Hral som motýľa, takého s malým
bicyklom, oblečeného v bielom a mal som veľké krásne krídla. Bolo to
fajn a bol som hrdý, lebo ma všetci chceli, azda preto, že som bol
motýľom. No už roku 1996 som odišiel na vojenčinu a tak to bolo aj
druhým koncom.
A prišli sme aj po ten tretí nový začiatok?
Tretí, šťastný a osudový. Písal sa rok 1998. Hral som v predstavení
Záložák alebo Rezervista bez rezervnej kože. Mali sme tu režiséra zo
Slovenska, Vladimíra Sadileka a tu som sa naozaj veľa toho naučil. Bola
to celkom vážna práca. No, a po tomto začiatku sa všetko pomaly začalo
rozbiehať.
Teraz už bez nových začiatkov?
Áno, od roku 2000
som angažovaný stále, najmä v ochotníckom divadle a neskoršie aj v
profesionálnom. Hral som každoročne aspoň v jednom predstavení. Potom
sme priprávali aj skeče. Od roku 2004 hrávam aj v Slovenskom
vojvodinskom divadle. Hral som v predstavení pre deti (starší pre
deti). Bol som trólom. Bol to krásny zážitok, deti sú najlepším a
najúprimnejším obecenstvom. O rok neskoršie som sa zapísal do takej
hereckej štvorsemestrálnej školy – dvojročné Štúdio hereckej tvorby.
Úspešne som ho absolvoval. Mali sme tiež dve školské úspešné
predstavenia, Ruzzante na ceste (Muška a Bilora) a posedenie s Ch.
Bukovským.
Ako sa ti darí v súčasnosti?
Mám za sebou
predstavenie SVD Sklenený zverinec, potom Nebojsa. Boli to predstavenia
v ktorých som hral po skončení Štúdia hereckej tvorby. Po zakončení
tejto školy, jedna časť frekventantov, taká malá skupinka, vrátane mňa,
založili sme si divadelnú skupinu Štúdio. Máme 13-sť členov, z toho sme
5-ti herci. Začali sme spolupracovať s ochotníckym kultúrno - umeleckým
spolkom Sone Marinkovićivej v Novom Sade. Urobili sme predstavenie pod
názvom Rad. Potom sme sa presťahovali do Art kliniky (2008) a tam sme
zdolali predstavenie Snilec snil o dverách. Teraz pracujeme na novom
projekte, už robíme aj skúšky, bude to predstavenie pod názvom
Metamorfózy.
Profesionalizmus alebo ochotníctvo?
Samozrejme, že si volím profesionalizmus. Normálne, všetci by sme sa mali zdokonaľovať, aj ochotníci aj profesionáli.
Čo ťa donútilo zostať v divadle?
Neviem ani sám. Zo
začiatku mi to bolo zaujímavé, dobre som sa bavil. Neskoršie som sa
však zistil, že mi nejde iba o zábavu. A nejde ani o úlohy, ktoré
dostanem. Hral by som hocičo, len aby som hral. To už znamenalo, že som
sa navždy zaplietol do tejto hereckej sieti. Prelomovým momentom bola
predovšetkým práca s profesionálmi. Hneď po prvom predstavení, keď som
pracoval s profesionálnym režisérom (Záložák), zistil som, že je
herectvo pre mňa viac než pobavením, že bez divadla nemôžem a nesmiem
byť, že je to moja životná púť. Proste, celkom ma to unáša, vypĺňa.
Nadšenie zo stvárnenej hereckej roly je ako droga, ktorú potrebuješ
znova a znova. Možno je to rozprávka aj o tom pachu z garderóby
(smiech) ...
Kto je Ján Jambrich, keď nie na doskách, ktoré život znamenajú?
Verili alebo nie,
zaoberám sa poľnohospodárstvom. Teda, sú tu traktory, prívesné stroje,
chodím do poľa a tak... Ako každý poľnohospodár. Rozdiel je iba v tom,
že som už dávno svoj voľný čas venoval divadlu a v súčasnosti divadlo
má prednosť vždy. Dokonca, aj pred poľnohospodárskymi prácami.
Ako sa priprávaš na hereckú rolu?
Najprv je tu text,
ktorý prečítam a analyzujem. Nasleduje analýza postavy, ktorú mám hrať
ale aj tých iných a zisťovanie ich vzájomných pomerov. Niekedy je
potrebné pozrieť si aj inú literatúru, ktorá môže pomôcť a rozšíriť
vlastné videnie o danom predstavení. Potom sú tu spoločné čítačky a
samozrejme aj konzultácie s kolegami a s režisérom. Dobre je urobiť si
biografiu postavy, ktorá zahrnie všetko, od narodenia, charakteristiky,
ľudí vôkol tej postavy, ich vplyv na postavu a podobne. Iba potom si
herec zastane na dosky a len potom začínajú praktické skúšky.
Prečo sa zaoberať herectvom?
Ak má niekto afinitu
k herectvu, mal by aspoň skúsiť hrať. Len tak človek zistí, či je to tá
správna cesta alebo sa mu iba tak zdalo. Pritom, nemusí sa stať z
každej osoby profesionál. Ak vám je herectvo záľubou, proste sa zapojte
do niektorého z našich ochotníckych divadiel, veď nič nestratíte. Môžem
povedať iba toľko, že s každou novou stvárnenou postavou človek lepšie
spoznáva seba samého ale aj iných, mnohým javom, situáciám a veciam
lepšie rozumie. Vie to v živote pomôcť.
Herectvo – drina alebo zábava?
Aj jedno, aj druhé. Ale tá drina, povedal by som, že skôr ide o
pozitívny dril, z ktorého nie ste vycivený. Práve naopak. Vyplní vás
šťastím, pozitívnou energiou a uvoľní.
Kto sú podľa teba tí najkvalitnejší dolnozemský herci?
- Nedovolím si nikoho menovať, to sa proste nedá. Povedzme že dobré
predstavenia majú napríklad Kulpínčania, Staropazovčania, no sú dobrými
hercami aj ľudia z iných prostredí.
Získal si už nejaké ceny?
Áno, dostal som cenu za epizódnu úlohu stvárnenú v predstavení ochotníckeho divadla pod názvom V plameni vášní.
Čo je pre herca najväčším úspechom?
Sto percentne stvárnená postava.
Ako vieš, kedy sa ti podarilo 100 percentne stvárniť postavu?
Herec to cíti. A potom je tu feed back aj zo strany obecenstva a kolegov na javisku.
Sú herci egoisti?
Áno, sú. Problém je však v tom, že treba ten egoizmus vedieť ovládať. Ak on začne vládnuť vami – už vám nik nepomôže.
Andrea Speváková