Otvorený list ECAV Matici slovenskej na Slovensku

Otvorený list ECAV Matici slovenskej na Slovensku
 
Vydavateľstvo Matice slovenskej vydalo knihu, ktorá vyvolala početné kritické ohlasy zo strany členov našej cirkvi. Predsedníctvo ECAV na Slovensko sa preto rozhodlo reagovať otvoreným listom adresovaným predstaviteľom Matice slovenskej.
 
Otvorený list Matici slovenskej
 
Vážení predstavitelia Matice slovenskej, medzi evanjelikmi na Slovensku sa zdvihla silná vlna pobúrenia vyvolaná rozhlasovou a televíznou reklamou o „krvilačných evanjelikoch“, ktorá na slovenských evanjelikov nezaslúžene vrhla veľmi negatívne svetlo. Rada pre reklamu priznala opodstatnenosť sťažnosti zo strany Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku na túto reklamu.
 
Problém však nie je len v uvedenej reklame, i keď ňou bol evidentne porušený etický kódex. Problém tkvie v knihe, ktorú nedávno vydalo vydavateľstvo Matice slovenskej v spolupráci so Slovenským historickým ústavom Matice slovenskej v Bratislave. Kniha V amerických zaisťovacích táboroch. Z denníkov Konštantína Čulena (6. jún 1945 – 30. apríl 1946), ktorú na vydanie pripravili a predhovormi opatrili František Vnuk a František Michalovič, vyšla v edícii Slovenský svet, ktorá si dala za cieľ „sprístupniť čitateľskej verejnosti dlho tabuizovanú literárnu tvorbu slovenského exilu, aby sa stala aktívnou zložkou nášho kultúrneho organizmu,“ a prezentovať „diela, ktoré na Slovensku doteraz nevyšli, a autorov, ktorých tvorivý prínos je po zohľadnení umeleckých a informačných hodnôt najvýznamnejší“. Sem podľa Matice slovenskej zrejme patrí aj denník Konštantína Čulena, o ktorom František Michalovič vo svojom predhovore uvádza: „Denník Konštantína Čulena je významným dobovým dokumentom – je osobný, historický i eticko-politický.“ (str. 22 – 23)
 
Autora týchto „významných historických zápiskov“ Konštantína Čulena vyzdvihuje František Vnuk ako nezvyčajne činorodú osobnosť: bol to redaktor, novinár a spisovateľ, tlačový šéf pri predsedníctve vlády, poslanec Slovenského snemu, istý čas dokonca vedúci Úradu propagandy Slovenskej republiky. Pred oslobodzovacími vojskami emigroval do Rakúska, kde ho americká protišpionážna služba internovala v zaisťovacom tábore. Tam strávil deväť mesiacov a potom ho z neznámych príčin prepustili. Jeho činorodosť sa ďalej rozvíjala v exilových kruhoch v Kanade a USA.
 
Podľa súdnych čitateľov okrem negatívnych spomienok na americký zaisťovací tábor je hlavnou ideou tohto „diela“ demagogické tvrdenie, že všetko evanjelické bolo v dejinách slovenského národa (alebo prinajmenšom v dejinách Slovenského štátu a krátko po jeho páde) to najhoršie a najnežiaducejšie, čo mohlo náš národ postihnúť.
 
Považujeme za nevhodné, že Matica slovenská vydala knihu, ktorá obsahuje početné poznámky zamerané proti slovenským evanjelikom a vedie ku konfesionálny rozporom v našej spoločnosti, a to v súčasnej dobe, ktorá sa usiluje o ekumenickú spoluprácu medzi cirkvami.
 
Naozaj chcela Matica slovenská „obohatiť“ slovenskú literatúru a slovenskú históriu o autentické zápisky, ktoré zachytávajú dobu? My ju považujeme za neetické a nehorázne očierňovanie evanjelikov. Čo iné možno povedať o knihe, kde sa uvádza: „... za čo to majú byť katolíci povďační slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a znásilňovanie?“ (str. 199) „Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom. Udalosti ukazujú, že nemožno hovoriť o katolícko-evanjelickom vyrovnaní.“ (str. 205 – 206)
 
Nie každý čitateľ vie posúdiť, že Konštantín Čulen píše v duchu režimu Slovenského štátu, teda demagogicky, ironicky a urážlivo: o evanjelikoch, Čechoch, židoch..., o všetkých, ktorých autor a režim nemali radi, o všetkom, čo zamútilo vodu pohlavárom Tisovej republiky. Tak píše aj o Slovenskom národnom povstaní, ktorého deň vypuknutia si pripomíname ako štátny sviatok Slovenskej republiky, lebo v ňom náš národ (či jeho časť) prejavil nesúhlas s fašistickým režimom a pripojil sa tak na stranu odporcov fašizmu – len vďaka tomu (nech malo SNP akékoľvek nedostatky) sme po vojne nezostali na opačnej strane barikády. Čulen však vyhlasuje, že „to nebola národná revolúcia, ale len prevrat, puč prežratých a ožratých karieristov s čiernymi železnými krížmi, ktorí, vidiac iný obrat vo vojne, napochytro zmenili kabát a chceli to, čo im slovenský štát dal, zachrániť. Bol to luteránsky puč“. Prská žlč na všetky strany, keď hovorí o evanjelikoch, Čechoch a odporcoch fašistického režimu. Veď „nikdy sa Slováci nemali lepšie ako v ňom. Nikdy ... nemali toľko chleba, toľko možnosti vyniknúť, uplatniť sa ako v Slovenskej republike.“ (str. 24) Ideologická a náboženská nenávisť priam srší takmer z každej stránky knihy, napr. „Tí panskí partizáni, zaťkovci, karvašovci atď., tí boli šesť rokov najtuhší nemeckí kolaboranti. Keby boli zvíťazili Nemci, boli by sa pýšili Čiernymi orlami, boli by dokazovali, že slovenskí evanjelici chodievali študovať do Nemecka. Keď to prehrali, nuž zdôrazňovali panslavizmus.“ (str. 101)
 
O čo išlo pri voľbe vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto osobné, evidentne zaujaté zápisky? Naozaj išlo iba o kritické zápisky z amerických zaisťovacích táborov? Ani nie – Čulenovi (či vydavateľom?) skôr šlo o to, aby v rámci nich mohlo byť napríklad konštatované, že „koncentračné tábory sú výmyslom protestantských národov. Britov, ktorí to vymysleli. Nemcov, ktorí to zdokonalili, a Američanov, ktorí tomu nasadili korunu.“ (str. 126) Každému súdnemu čitateľovi je jasné, že ide o demagógiu najhrubšieho zrna hneď z niekoľkých dôvodov. Tu autor dokonca zasahuje aj Nemcov – ale ten šľah nepatrí všetkým, ale len nemeckým protestantom... Že by Hitler a Göbbels boli protestanti? Demagogické je i Čulenovo bohorovné tvrdenie, že americké zaisťovacie tábory sú oveľa horšie ako nacistické koncentráky... Pritom sám „nemal tú česť“ vedieť, čo sa dialo v nemeckých koncentrákoch – alebo to nechcel vedieť. Zverstvá páchané nemeckými fašistami ho nezaujímali, veď do v koncentračných táborov jeho súkmeňovci posielali „na prevýchovu“ Židov, Cigánov, luteránov a iných nepohodlných ľudí. Za ich likvidáciu nemeckým priateľom ešte aj platili... Pritom Čulena Američania trápili napr. tým, že z niektorých balíkov, ktoré do tábora dostával z domu, mu vybrali listy... Ale noviny do tábora zrejme dostávali: „Na východnom Slovensku zúri hlad, píšu noviny. Na tom Slovensku..., kde každý mal všetko, čo potreboval, a kde bol najvyšší životný štandard v Európe. Pekne to šrobárovci dogazdovali. Luteránsky režim.“ (str. 126) Pozoruhodné, že spomínané „dogazdovanie“ Čulen konštatuje už 13. januára 1946, pár mesiacov po tom, ako sa skončilo „najkrajších, najúrodnejších šesť slovenských rokov“ (str. 76)... A ďalšie čerstvé a zaručene pravdivé správy od blízkych: „Zaujímavé je zo všetkých správ, ktoré z domu prichádzajú, v ktorých sa hovorí o špičkách úradov, že skoro všetko na Slovensku obsadili luteráni. Tí ukázali, ako to treba robiť. Naši to tak nevedeli. Naši sa delili 1/2 : 1/2 a hospodárske pozície nechali luteránom.“ (str. 165)
 
Matica slovenská – naša najstaršia celoslovenská, nadkofesionálna kultúrna a spoločenská inštitúcia počínajúc rokom vzniku 1863 znamenala významný krok v procese formovania svojbytného slovenského národa, ktorý sa v čase maďarizácie dokázal zjednotiť, aby v rámci činnosti tejto inštitúcie vyzdvihol na piedestál našu národnú kultúru, históriu a osobnosti. Symbolicky vyjadrujúc medzikonfesionálnu spoluprácu, boli do vedenia Matice zvolení predstavitelia slovenských katolíkov i evanjelikov – katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány.
 
Na Maticu slovenskú sme roky boli hrdí v minulosti a chceli by sme byť na ňu hrdí aj v budúcnosti.
 
Evanjelici nikdy neboli zradcami, nikdy neboli vrahmi. Samozrejme, vo vojne i v Povstaní zahynulo veľa ľudí – aj katolíkov, aj evanjelikov. Po vojne sa mnohí – a často nespravodlivo – dostali do väzenia, ba skončili dokonca i na popravisku – aj katolíci, aj evanjelici. Kniha plná jednostranných, lživých, demagogicky poprekrúcaných faktov, dehonestujúca a urážajúca časť občanov našej spoločnosti skutočne nemá mať miesto na knižných pultoch!
 
Na záver pripájame slová evanjelického farára Samuela Mišiaka (Slovenské národné noviny, marec 2009):„Matica slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie, doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať, privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica slovenská plniť aj v budúcnosti.
 
V Bratislave 19. marca 2009 Predsedníctvo Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku: Miloš Klátik, v. r. generálny biskup a Pavel Delinga, v. r. generálny dozorca