Slováci v politickom živote v Kráľovstve SCHS

Pred storočím na týchto našich dolnozemských končinách žilo zo 120.000 Slovákov. Neboli ľahostajní voči spoločenským zmenám a politicky bojovali o vlastné práva. Svoju Slovenskú národnú stranu mali ešte počas Rakúsko-Uhorska a tá obnovila svoju činnosť aj v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Povedal Dr. Slobodan Bjelica na včerajšej prednáške na tému Slováci v politickom živote v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (SCHS) v Múzeu Vojvodiny v Novom Sade.

 

Dr. Slobodan Bjelica

 

Dr. Slobodan Bjelica

 

Prítomných privítala zástupkyňa riaditeľa Múzea Vojvodiny Lidija Mustedanagić

 

Prítomných privítala zástupkyňa riaditeľa Múzea Vojvodiny Lidija Mustedanagić

 

V novoutvorenom štáte, v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov Slovenská národná strana obnovila svoju činnosť, ktorú zakladala na významnej politickej tradícii a boji o svoje národné práva v neskorom 19. storočí a období pred I. svetovou vojnou, kedy bola intenzívna maďarizácia na týchto priestoroch. Táto strana zo svojich radov dala aj jedného významného slovenského štátnika Milana Hodžu (v rokoch 1905-1910 bol M. Hodža poslancom uhorského snemu za volebný okres Kulpín na Dolnej zemi), ktorý bol neskôr aj československým premiérom a ministrom. Strana s takou tradíciou pocítila potrebu, aby sa už v novembri 1918, v tých búrlivých udalostiach rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie, vyjadrila o budúcom statuse a aby predostrela vôľu dolnozemských Slovákov ohľadom toho, v ktorom štáte chcú žiť. Oni sa vyjadrili, že by chceli žiť v novom slovanskom štáte, teda boli za odštiepenie od Uhorska.

Podľa prvého súpisu obyvateľstva v novoutvorenom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, teda v období po I. svetovej vojne, v Báčke a Banáte bolo asi 60.000 Slovákov a ďalších 60.000 žilo na území Sriemu a Slavónska. Na základe takého počtu obyvateľstva Slovenská národná strana v čele s Ľudovítom Mičátekom si žiadala dve kreslá v parlamente, avšak väčšinová Radikálna strana bola ochotná z tých 24 poslancov, ktorí mali byť z Vojvodiny, Slovákom dať iba jedno miesto. Mičátek s tým nesúhlasil a prerušil spoluprácu s radikálmi. Za nie celkom jasných okolností poslancom sa stal Igor Štefánik, starší brat generála Milana Rastislava Štefánika. O Štefánikovi a jeho politickej angažovanosti TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/2172-igor-branislav-tefanik

 

Slováci v politickom živote v Kráľovstve SCHS

 

Slováci v politickom živote v Kráľovstve SCHS

 

Včerajšiu prednášku usporiadali v rámci výstavy Za horami za dolami – Tri storočia Slovákov vo Vojvodine, ktorou Múzeum Vojvodiny radom podujatí spracúva históriu Slovákov na týchto priestoroch. Výstava je už tri mesiace nainštalovaná v tejto pokrajinskej kultúrnej ustanovizni a už celý štvrťrok prebiehajú akcie, programy a dielne, ktorými sa približuje život a kultúra vojvodinských Slovákov. V rámci tých aktivít prednáška Slobodana Bjelicu mala za cieľ priblížiť politický život Slovákov v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Profesor Bjelica na záver prednášky konštatoval, že je téma pomerne málo spracovaná a že je ešte veľa toho nedopovedané. Túto problematiku vo svojej doktorskej dizertácii Slováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovíncov 1918-1929 v tretej kapitole spracúva Gabriela Gubová Červená. Jej práca je publikovaná aj v knižnej podobe, v roku 2015 spoločne ju vydali Slovenské vydavateľské centrum a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.

V tretej kapitole pomenovanej Politické zmeny v živote slovenskej menšiny sa píše o kongrese Slovenskej národnej strany, tiež o voľbách v roku 1927, o politickom obrate Dr. Ľudovíta Mičáteka a na záver autorka konštatuje:

"Počas celého medzivojnového obdobia boli Slováci vernými občanmi Kráľovstva SCHS a potom Juhoslávie a uctievali si dynastiu Karađorđevićovcov. Od nového slovanského štátu očakávali veľmi veľa. Dôverovali srbským politikom, predovšetkým tým z územia bývalej monarchie, že ich podporia a pomôžu v uskutočňovaní slovenských národných práv. Verili, že slovanský štát bude „ústretový a lepší" voči slovanským národom, ktoré podporili jeho vytváranie. Vedúci slovenskí politici počas celého tohto obdobia dôverovali a spoliehali sa na srbských politikov. Väčšina slovenského ľudu však veľmi rýchlo vytriezvela z „oduševnenia a ošiaľu" z vytvorenia nového štátu. Spoznala krutú realitu, že aj v tomto štáte o svoje práva bude musieť ustavične bojovať a dožadovať sa ich. O takomto osude ich presvedčili aj tvrdenia mnohých srbských politikov, ktorí vyhlasovali a toho sa aj pridŕžali: „Všetko, čo nám nekole oči zo srdca dáme národom, ktoré s nami žijú a nie sú Srbi". V novom štáte boli Slováci považovaní za menšinu, ktorá mala svoje národné, politické práva v takom rozsahu, aký bol stanovený medzinárodnými zmluvami. Ani najvyšším štátnym dokumentom, akým bola vidovdanská ústava z roku 1921, neboli určené práva a postavenie menšín. Všetky menšiny, ktoré Kráľovstvo SCHS uznávalo, mali iba tie najzákladnejšie práva. Štát postupne vytváral podmienky na uskutočňovanie umelo vytvoreného juhoslovanského národa."

 

Katarína Pucovská