Slávnosti voľakedy

Povojnové roky boli ťažké a skromné pre každého človeka v každom ohľade. I napriek ťažkostiam, nerestiam, chudobe Slovenské národné slávnosti sa bez ohľadu na to, že Matica slovenská v Juhoslávii v tom období nepôsobila, organizovali až do roku 1953. „Možno ako nikdy predtým a nikdy potom v období po druhej svetovej vojne na tomto najväčšom slovenskom podujatí vo vtedajšej Juhoslávii mohutnel pocit bratstva a jednoty. Bolo to vidno na ústrednom programe, ktorý prebiehal v nedeľu na ihrisku vo Vrbare, počas spoločnej besedy." Tak si spomínala na zašlé časy učiteľka vo výslužbe Alžbeta Pucovská z Kulpína a tak o tom písala Vladimíra Dorčová-Valtnerová v týždenníku Hlas ľudu.

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Učiteľka Pucovská, teraz už nebohá a vtedy zo dvadsaťročná študentka Učiteľskej školy v Petrovci, prejavovala obdiv k dobre nacvičeným tancom. "Viete, tanečníci zo všetkých slovenských osád, hoci v rozdielnych krojoch, tancovali naraz, a to rovnaké tanečné kroky. Beseda akoby bola symbolom bratstva a jednoty, ktoré vtedy dožívali rozkvet. Veľký dôraz sa dával aj na životné krédo: v zdravom tele, zdravý duch, keďže záväznou časťou programu bola aj športová gymnastika. Alžbeta Pucovská, vtedy Gierová bola výbornou gymnastkou na kladine.

"Športovú gymnastiku a besedu mali na starosti učitelia Štefan a Olga Labátovci, ktorí to nacvičili, a potom zorganizovali samotné vystúpenia na výbornú. Pomáhali im sestry — učiteľky Milina Bartóková a Anna Majerová. Podľa mňa aj beseda, aj gymnastika dávali Slávnostiam taký iný šmrnc... ten už menej na súčasných SNS badám..."

 

kp